Ku*vy, drogy a chlast? Zažite lesk a biedu slávnostného otvorenia festivalu vo Varech
Tento mesiac začala jedna z najvýznamnejších kultúrnych udalostí roka - Medzinárodný filmový festival v Karlových Varoch. Jeho slávnostné otvorenie, kde sa hemží známymi osobnosťami nielen z oblasti filmu, predstavuje žatvu pre novinárov. Sú pri tom všetci - televízor, rádiá, podcastri a magazíny. A samozrejme sme tam nechýbali ani my. Poďte si so mnou prežiť, aké je otvorenie festivalu očami novinára.
Nastupujem do vlaku. Nervózne kráčam jednotlivými vagónmi plnými ľudí a hľadám číslo, ktoré mám uvedené na miestenke.
Po niekoľkých minútach konečne nájdem svoje sedadlo. A pri stole nebudem sedieť sám. Zoznamujem sa s kolegom, ktorý mi bude robiť kameramana.
Je z Ruska. A zjavne o niečo mladší než ja. Zaujala ma jeho slušnosť – neustále mi vyká. Aj po tom, čo som mu niekoľkokrát povedal, že mi môže kludne tykať.
Do Varov to máme asi hodinu. Počas cesty sa dohodujeme na priebehu, dávam mu inštrukcie, ktoré som dostal od vedenia. Teším sa a zároveň cítim mierne nervozitu. Človek pri tejto práci totiž nikdy nevie, ako sa večer vydarí a čo ho vlastne čaká.
Môj kameraman je vlastizrada
Z nádražia to máme asi pol hodiny. Keďže sa točí až do večera, bez zabezpečenia sa nezaobíde. Hotel máme v centre.
Počas cesty zisťujem, že ma zradila navigácia – jdeme zlým smerom. A vstúpili sme do iného hotela. Je horúco, kvapkám kvapky potu a nervozita sa stupňuje. Navigáciu preto radšej preberá kameraman, ktorý so sebou ťahá potrebnú techniku.
Po ceste sa viac zoznamujeme. A je to trochu smutné rozprávanie. Prezrádza mi, že pochádza z Moskvy. Rozpráva mi o tom, ako sa nebaví so svojím otcom, ktorý ho považuje za zradcu – pretože nešiel do vojny. Vysvetľuje, aká je v Rusku cenzúra, o živote v Česku i o svojom pláne vyraziť za novým životom do Nemecka. vraj je tam viac práce.
Náhle vytiahne svoj telefón z vrecka. Na jeho displeji sa zobrazí nejaká žena. Práve si zapnul videohovor s jeho matkou. Po nejakej dobe ma učí, ako sa po rusky pozdravuje, a s úsmevom vyzýva, aby som jeho mamku pozdravil - a tak som aj urobil.
Luxusné ubytovanie ako pre prezidenta
Konečne prichádzame do hotela. Pred nami je skupina asi siedmich českých návštevníkov. Čakáme takmer pol hodiny, kým prídeme na rad. Ufff. Pani z recepcie mi ale nasledne pomerne rýchlo spravila náladu.
„Takže sauna aj bazén je v cene ubytovania?“ pytám sa jej prekvapene, keď spomína otváracie hodiny sauny a bazéna.
Súhlasne prikyvuje. Premýšľam, ako to urobiť, aby som stihol ísť zaplávať a zájsť do sauny.
Stratená peňaženka
Prichádzame na izbu. A je to nádherný pohľad – trojizbový pokoj s dvoma televíziami aj obývačkou. Tu musím naozaj pochváliť vedenie magazínu, pretože náklady na bývanie samozrejme hradili oni – a v krajšej hotelovej izbe som zatiaľ nespal, fakt ďakujem! Cítil som sa ako prezident.
„Teraz si dám kávu, potom môžeme ísť na jedlo a potom pôjdeme točiť,“ hovorím kameramanovi.
Vtom vidím mierne znepokojenie v jeho tvári. Zisťuje, že nemá peňaženku. Mal v nej tisíc korún a hlavne - doklad o trvalom pobyte. Hovorí, že za pár dní má letieť do Paríža a že bez toho nikam neodletí.
Volá na miestnu políciu a hlási straty. A potom vyráža do ulíc Varov smerom, ktorým sme šli, v nádeji, že ju nájde.
Prichádza mi správa, že slávnostné otvorenie začína skôr – už o 16 hodine. To znamená, že sa ani nestihneme najesť, a musíme hneď vyraziť. Píšem kameramanovi, ako je na tom, že ho potrebujem.
Ideme do akcie!
Stretneme sa znovu v hoteli, odkiaľ konečne vyrážame pracovať. Najprv priamo do karlovských ulíc, aby sme natočili ankety s miestnymi aj návštevníkmi. Tieto ste mohli vidieť na našom Instagrame. Neočakávane sme stretli Lukáša Hejlíka s rodinou, ktorý nám veľmi ochotne poskytol krátky rozhovor.
A teraz to najdôležitejšie – ideme k červenému kobercu, kde sa čoskoro majú schádzať najväčšie hviezdy nášho šoubiznisu. Ideme rýchlym tempom, pretože trochu nestíhame.
A prichádza ďalší menší fuck up. U vstupu pre novinárov zisťujem, že moja akreditácia nie je dostatočná. Je potrebné si vybaviť nejaké jej rozšírenie. Zase som nervózny.
Pýtam sa, kde sa vybavuje.
„Musíte tam dozadu, potom tam... a potom do druhého poschodia,“ vysvetľuje mi jeden z pracovníkov produkcie festivalu.
Poklusom utekám davom ľudí a dobehne k nejakému pultu.
"Vydávate tu rozšírenia akreditácie?"
"Nie, to musíte tam ..."
Super. Tak zase utekám o dom ďalej. Vybehne po schodoch hore a nervózne prechádzam ďalšie zástupy novinárov, návštevníkov a brigádnikov. Pretože zase neviem kam ďalej, pýtam sa nejakej pani na cestu. Ukazuje mi smer a ja konečne úspešne dobehne do cieľa.
S rozšírenou akreditáciou utekám celú tu cestu zase späť. Dnu je dusno a ja si vzácne horúce dni tohtoročného leta "užívam naplno".
V cene akreditácie, ktorá stojí niekoľko tisíc korún, máte taktiež tri voľné vstupy na ľubovoľné filmy.
Červený koberec je už plne obstúpený novinármi. Vyzeráme si miesto, kde by sme sa mohli postaviť my. Už tam veľa nie je, ale nakoniec sme si svoj flek získali.
No a potom už to letí… prichádza jedna celebrita za druhou. Inštrukcie vedenia boli jasné – urobte čo najviac rozhovorov, ako to pôjde.
A tak sme ich pár spravili:
1. Rozhovor s Palo Haberou a Danielou Peštovou
2. Rozhovor s Janom Černým
3. Rozhovor s Martinom Bartkovským
4. Rozhovor s Janou Plodkovou
5. Rozhovor s Filipom Vaňkom
6. Rozhovor s Jakubom Kotkom
7. Rozhovor s Hanou Vagnerovou
8. Rozhovor s Markom Ebenom
Vo skutočnosti sme ich natočili ešte viac, ale niektoré sme použili len do zostrihu.
Na otázky týkajúce sa politiky ale odpovedali… trochu rozpačito. Rovnako tak boli prekvapení, keď padla reč na bitcoin a kryptomeny.
Moja najobľúbenejšia časť prichádza
Nasleduje vstup do premietacej miestnosti, kde dojde k slávnostnému otvoreniu. Na túto udalosť majú prístup len známe osobnosti, ľudia z filmového priemyslu a novinári. Takže istému pocitu akési prestíže sa nedá ubrániť.
Malú výhradu by som predsa len mal. Zatiaľ čo minulý rok som pokorne sedel na schodoch, tento rok som už nabral trochu väčšie sebavedomie na to, aby som sa opýtal, či sedadlá môže využiť aj tlač. Nemôže.
Takže všetci novinári bežne postávajú okolo alebo posedávajú na schodoch či zemi. Dôvodom ale nie je nadradenosť celebrít, ako by to mohlo na prvý pohľad pôsobiť. Ide proste o kapacitnú záležitosť – nie je tam toľko sedadiel, aby mohli sedieť všetci.
No a po zahájení prichádza hostina. Vyhladovaný po celom dni som sa na ňu tešil ako malý chlapec na Vianoce. Malé stolíky sú plné najrôznejších dobrot – dortíky, šaláty, grilované prasa a tak ďalej. K pitie si môžete dať mäťovku a ďalšie nealko nápoje, alebo pivo a víno. Môžete jesť a piť, čo hrdlo ráči. Milý personál jedlo neustále dopĺňa.
Trochu to len kazí preplnenosť priestorov, keď si často nemáte poriadne kam postaviť. Áno, postaviť, v priestore nie sú žiadne stoličky alebo gauče. Taniere s jedlom sa tak odkladajú všade možne, napríklad na klavír stojaci oproti v rohu. Tiež som ho využil ako jedálenský stôl.
Vonku sa konajú koncerty. Saunu ani bazén už nestíham. Plánujem vydržať aspoň do 01:00 hod., kedy majú vystúpenie PSH.
Lenže mi nedávno bolo tridsať. Takže ešte pred polnocou začnem divoko zívať. A pretože do zajtrajšieho rána potrebujem napísať a vydať aspoň tri články, budík mi zazvoní už o piatej hodine ráno.
Takže ak ste čakali divokú párty, drogy a chlast, musím vás sklamať. V mojom prípade išlo o čisto pracovný výjazd. Prepáčte.
A ak ste karlovarský filmový festival ešte nikdy nezažili, určite to napravte – a možno sa tam budúci rok stretneme!
Zdroj: autorský text, redakcia
