Tomáš Klus: Ľudia na mňa kričali, že som terorista, kvôli kritike Izraela. O čokoládovom bonbóne spievať neviem
Otvorený rozhovor s Tomášom Klusom. Jediný zákon, ktorý podľa neho funguje je karma. Prezradil nám recept na šťastie a rozpovedal sa o slobode v dnešnej dobe.
Vaša tvorba sa vyznačuje silným prejavom. Texty sú plné názorov. Čo Vás v poslednej dobe najviac inšpiruje? A ako sa tá Vaša tvorba postupne vyvíjala?
Moja životná filozofia je piesňovanie. A nedeliteľnou súčasťou alebo takým pilierom piesňovania je autentickosť. Je to, čo sa snažím najviac pestovať najviac sám na sebe, byť sám sebou za každej situácie, nie bezohľadne, vždy s ohľadom na svoje okolie. Neubližovať a rovnako tak si toho vážim aj na druhých ľuďoch, keď sú sami sebou za každej situácie. Tá autentickosť spočíva veľmi v tom, že pre mňa je každá pieseň denníkový záznam.
Ja nemám žiadne tajomstvá vo svojom živote, pretože asi som bol prvý taký influencer, pretože som zdieľal všetky tie pocity, či už nárazy do stien, v manželstvách, v priateľstvách, alebo i v tom spoločenskom, politickom kontexte. Vždy idem s kožou na trh a to ja robím.
Že by som si povedal: „bolo by fajn napísať pesničku o čokoládovom bonbóne, pretože teraz letí čokoládový bonbón“ tak to neviem. Rovnako tak ako neviem urobiť to, že by za mnou niekto prišiel a povedal, nech mu napíšem pesničku a ja ho nepoznám. Keď som niekomu napísal pesničku, čo boli dvaja ľudia, tak to boli priatelia, s ktorými som sa stýkal.
Takže moje piesne, moje témy to je môj život a korešponduje to vždy s obdobím, v ktorom sa nachádzam.
Či už to boli prvé platne, kde som riešil, či ma niekto miluje alebo nemiluje alebo ja či niekoho nemilujem alebo či sa niekde dokážem napiť alebo tak. Potom to bola duchovná premiena, potom to boli spoločenské, politické témy, environmentálne témy. A to je taká zlatá niť, ktorá sa tak vedie cez všetky tieto platne.
Ste hudobník, ktorý sa veľmi prejavuje v spoločenských a politických témach. Čo hovoríte na aktuálnu politickú scénu v Česku?
Ja na to nehovorím nič, pretože som za posledné dva roky prešiel veľkou politickou dezilúziou, pretože som sa zastal Palestínčanov ohľadom diania v Gaze a siahnul som si na svet, ktorý je iba vymyslený, keď vidíte, že české médiá informujú niekako a potom sa pozriete na zahraničné médiá a zistíte, že žijete v paralelnom vesmíre. A je to desivé a zároveň nájdete pochopenie pre ľudí, o ktorých sa v dnešnej dobe hovorí, že sú veľmi dezoláti, že sú súčasťou dezinfoscény a zistíte, že je to veľmi ľahké tam upadnúť, pretože sú témy, ktoré absolútne nekorešpondujú s naratívom, ktorý potrebujú ľudia, ktorí u nás tiahnu za šnúrky a tie sa upravujú. V momente keď si na to siahnete, a nemáte okolo seba priateľov, ktorí vám povedia: „dobrý chápem, ale potom sa pozri, na druhú stranu tie Česká televize vie fungovať, David Borek predsa nie je celá Česká televize.“ Takže sa dokáže vrátiť späť, ale v momente, keď nemáte týchto priateľov a siahnete si na to, že médiá, ktorým veríte, informujú nepravdivo alebo opačne. Tak sa od toho odvrátite a zavrúte sa cez algoritmy cez sociálnych sietí do bubliny a je to veľmi ľahká cesta. To mi veľmi pomohlo, pretože som mal tendenciu ľudí súdiť, ale nemôžeme súdiť tých ľudí, ale skutočnosť, že náš systém je vrcholne v neporiadku.
Bol som v priebehu dvoch rokov oslovený aj vysokými politikmi inkognito s tým, že mi veľmi ďakujú za to, že sa tu snažím obhajovať súcit a zatiaľ čo mi chodili správy, na ulici ľudia na mňa kričali hnusné veci o tom, že som terorista, aby moje deti boli upálené.
Tak keď som to hovoril tým politikom: „poďte trochu osviežiť tento pohľad na vec, lebo je to vaša vina, že sa z nás robia spoluúčastníci genocídneho správania izraelskej vlády, ktorá je extrémne pravicová.“ A oni mi povedali, že je to politicky neprechodné a nikto z nich sa k tomu nevyjadril a boli to pre mňa ľudia, ktorých som si vždy vážil pre hodnoty, ktoré s nimi zdieľam a náhle som zistil, že ten idealizmus alebo tá ochota zastávať tieto hodnoty za každú cenu je len v mojej hlave a že tomu politickému pragmatizmu ja nechcem slúžiť.
Často som sa vyjadroval k politickým situáciám a často som sa zastával niektorých politikov, českých médií, nie že by som toho následne ľutoval, ale hovorím si, je potrebné si od toho oddýchnuť, lebo ma hrozne sklamali.
Máte pocit, že sa v dnešnej slobodnej dobe hovorí len to, čo by sa malo? Je to sklamanie pre Vás?
Politika je konštantné sklamanie. Ja som veril, že tam sú ľudia, ktorí dokážu ísť za tým ideálom aj napriek svojmu vlastnému diskomfortu, ale nie je to tak. Taktiež je otázka, čo si predstavujeme pod pojmom sloboda. Rozhodne je to k niečomu povedať svoj názor. Ja potrebujem oddych, pretože pätnásť rokov, od začiatku mojej kariéry som bol politicky aktívny.
Demokracia nie je o tom, že o niekom hovoríte, že je debil, ale že ste schopná prezentovať svoj názor a akceptovať názor niekoho iného a ísť do nejakej diskusie.
Je dôležité nerezignovať a obhajovať svoje tézy, to je super. Ja si ale myslím, že ten trend, ktorý je celosvetový, že sa k moci primárne dostávajú populisty. Tá politika ako taká bola vždy spojená s biznisom a bolo to tak pol na pol. Teraz sa deje to, že tý bohatí ľudia buď sa sami stávajú politikmi a teraz hovorím v kontexte celého sveta, alebo tí naozaj bohatí ľudia sa už ani nehanbia, že tých politikov riadia. A myslím si, že tá výkonná moc tých štátov sa presúva nie na tých politikov, ale ešte o poschodie vyššie.
A najväčšie nebezpečenstvo, ktoré nás môže stretnúť a teraz nás stretlo je, že svetom vládnu skutočne bohatí ľudia. Takí bohatí ľudia, ktorí nemajú vôbec prehľad o tom, čo je skutočný život bežných ľudí a sú to ľudia, ktorí potrebujú politikov, aby boli ešte bohatší, a darí sa im to.
Zasponzorujú politika, ktorý vyrastie na tom, že je schopný ľuďom nasľubovať hory, doly a vďaka tomu, že má za sebou takéto zákulisie, tak má skvelú kampaň. Ľudia sú zúfalí. V Čechách v porovnaní so zvyškom sveta sme šťastní, karmicky sme sa narodili na krásnom mieste. Máme svoje problémy a stále na nás padá kopu informácií, teraz nám sociálne siete otvorili kanály a vieme o tom, čo sa deje na druhom konci sveta. V momentě, keď príde niekto, kto hovorí: „tu mám zázračnú pilulku, keď ma zvolíte, tak vám ju dám pod jazyk a vaše problémy sa vyriešia. Dáme vám peniaze na všetko, budete mať chodníky až k domu a budú blikať.“ A ľudia na to stále počúvajú. My chceme toho Robina Hooda, ktorý nás zachráni, ale bohužiaľ teraz vidíme toho Robina Hooda v ľuďoch, ktorí boli v minulosti bití. A teraz sa tvária ako Robin Hoodovia, ale v skutočnosti sú to tí bohatí, ktorí využívajú tú politiku k tomu, aby mohli byť ešte bohatší. A čím bohatší oni budú, tím chudobnejší budeme my.
Hovorili ste o problémoch, ktoré na nás valia. Súvisí to aj s nejakou duševnou hygienou. Čo hovoríte na to, že podľa štatistiky má v Česku už každé piate dieťa depresiu. Ako Vy osobne si udržiavate čistú hlavu a nadhľad?
Som otec troch detí a je to pre mňa veľmi bolestivá informácia. Zároveň som s tými deťmi dosť v kontakte aj prostredníctvom koncertov, diskusií. Na jednej strane som strašne rád, že sa o tom hovorí. Môj otec mal v deväťdesiatych rokoch veľké problémy. Mal nejaké tlaky v hlave, s ktorými neviete čo si počať. A vedeli, že by bolo dobré ísť niekam za terapeutom, ale vedeli, že tých terapeutov moc nebolo, takže boli nejakí psychológovia a vy ste nechceli byť pacient. Myslím si, že by tu ešte otec bol, keby sa to dalo riešiť. A teraz sa to rieši a je to skvelé a ľudia sa nehanbia a je to trendy. To, že si niekto vypočuje váš príbeh, niekto, kto o vás vôbec nič nevie a je schopný vám to reflektovať…wau. Ale je tých terapeutov málo. A zoufalo málo je ľudí, ktorí sú ochotní starať sa o svoj psychický stav našich detí.
Mám sen, strašne by sa mi páčilo, keby sa napríklad v rámci občianskej výchovy dostala do školy meditácia. Viesť tie deti k umeniu upokojenia.
Neželim si, aby to pripomínalo akékoľvek náboženstvo. Tá duševná hygiena je dôležitá. Tak ako je trend chodiť do posilovne a fotiť sa, ako majú krásne svaly. Rovnako tak si myslím, že by bolo fajn urobiť trend z toho, že: "dnes som si poriadne zmeditoval, desať minút som sedel v kúpeľni a trávil som čas sám so sebou." Nejde ani o zložitý proces. Nemusíme deti nič učiť. Viem to z vlastnej skúsenosti, v momente, keď niečo robíte, tak ony to začnú robiť tiež, ony sú najväčšie huby. V momente, keď uvidia, že vám to prináša nejaký prínos, budú to robiť tiež. Ja chodím meditovať, občas chodí so mnou, ale väčšinou nie, pretože ich to nezaujíma. Ale keď cítia nejaké napätie, tak vedia, na koho sa môžu obrátiť. Súvisí to s množstvom informácií. A môže to vyvolávať dojem, že žijeme vo svete, ktorý sa musí každú chvíľu zrútiť. Svet vždy tak trochu držal na vlásku. Čítal som informáciu, že mozog nerozlišuje medzi realitou a myšlienkou. Stačí naozaj desať minút denne si sadnúť. To, že máme pocit, že musíme neustále niekam ísť a niečo robiť je to, že sa snažíme napĺňať tisíce vízií, ktoré o nás majú tí ostatní okolo nás. Máme toľko podôb, koľko je očí, ktoré nás vidia. Každý kto nás vidí si tak urobí názor a už pre neho máme nejakú podobu. Ale kto ste vy? Poznáte svoju podobu? Málokto. Málokto má tú víziu a pritom stačí málo. V momente keď máme víziu, tak ju môžeme začať napĺňať. Pre mňa to bolo, tak prestanem fajčiť, začnem sa učiť anglicky, negatívnu vec vymením za pozitívnu. Sú to malé kroky, ktorými sa dostávam k tomu, že: "hej, ja nemám dnes dôvod byť na seba nahnevaný, alebo byť zo seba sklamaný. Som dobrý."
V momente, keď naplním svoje potreby, už som k dispozícii iným ľuďom. Keď urobíte niečo pre seba, nemáte problém urobiť niečo pre iných. A ja verím, že preto tu sme, aby sme si pomáhali. Na svete nie je nikto taký, ako sme my. Každý z nás je unikát, každý z nás píše unikátny príbeh.
A keď sme schopní sa za ten príbeh postaviť a zdieľať ho s inými ľuďmi bez obáv aj s tými chybami, ktoré sme urobili. Tak vám náhle nebudú protivní ľudia, ktorí sú tiež jedineční. A prichádza inšpirácia zo všetkých strán. A začíname sa obohacovať inými ľuďmi. Sme „obohatenejší“
Osobne ste mali alebo navštevujete terapeuta?
Moja žena začala chodiť na terapie a v momente, keď prišla z prvej terapie, tak je najlepšou dealerkou terapií na svete. Ja sa osem rokov intenzívne venujem budhizmu. Baví ma to, je to návod na môj mozog, na moju myseľ. Nie je to pre mňa náboženstvo, ale manuál pre moju myseľ. A mám pocit, že množstvo mojich traumát, ktoré mám, som vďaka tomuto zvládol. A nemal som pocit, že by som mal niekam ísť. Ale moja žena má vždy pravdu…
teraz som bol na druhej terapii a bolo to skvelé. Nemám pocit, že by som nebol v pohode. Ale bolo to prvýkrát, kedy som okrem svojej ženy mohol vysypať v plnej pozornosti svoj príbeh. Takže ja to vrele odporúčam.
Čo pre Vás znamená sloboda v dnešnej dobe?
Sloboda je pre mňa synonymum autenticity. Ako pre spoločnosť, ktorá sa nebojí byť sama sebou a byť nezávislá v momente, keď aj keď máme napríklad už po voľbách, tak nezaspávať. Demokracia je o tom, že máte kontrolovať to, čo politici robia a keď to nerobia podľa vašich predstáv, tak sa ozvať. Tak si to predstavujem a verím, že to u nás aj zvládame.
Tá osobná sloboda je tiež autenticita, ale zároveň osobná sloboda by mala vždy mať hranice v tom, že moja sloboda by nemala obmedzovať slobodu niekoho iného. Sloboda slova neznamená hovoriť si, čo chcem. Sloboda znamená vedomie zodpovednosti. Za všetko čo poviem, aj to čo si myslím, za to čo robím, nesiem zodpovednosť v verejnom priestore aj v osobnom živote. A malo by tomu tak byť aj na sieťach.
Kto si založí sociálne siete, kto si založí email, kto si kúpi telefón, jeho dáta sú už všade na svete. Takže brániť sa tomu, že budem niekam nahrávať občiansky preukaz? Vezmite si ho a ja nesiem zodpovednosť za to, ako sa správam na internete. Keď nebude niesť zodpovednosť za to, ako sa správame vo virtuálnom priestore, tá anonymita, hrubosť prerastie von a začneme sa k sebe správať týmto spôsobom aj vonku. A to je strašné nebezpečenstvo a myslím si, že občianska spoločnosť by mala intervenovať na všetky ľudí, ktorí na to majú vplyv. Ale bohužiaľ sociálne siete vygenerovali najbohatších ľudí a tým sa ani najväčšia politická moc nedostáva tak intenzívne.
Narazili sme na sociálne siete. Skôr myslím, že veľmi pomáhali, ale v poslednej dobe môžu byť aj toxické. Čo robíte preto, aby ste sa vyhli nenávisti, čítate komentáre?
Tomu sa nevyhnete. Týka sa vás to, dosť často to rozkliknete. A ja si predstavujem tých ľudí, ako sa doma rozčuľujú, ako ma nenávidia a ja im vysielam svoje prianie šťastia. Väčšinou je to tak, že vám píšu ľudia, ktorí nie sú šťastní, kritizujú za sebavedomie, pretože ho sami nemajú. Tá myšlienka sociálnych sietí bola skvelá. V niektorých ohľadoch to dokáže pomôcť. Keď potrebujete zozbierať veľa peňazí na choré dieťa. Môžete informovať o veciach, ktoré prebiehajú za zatvorenými dverami. Ľudská myseľ predbehla človeka ako takého strašne veľa a my sme stále vo veľkom závese. Nástup internetu, ktorý mohol zmeniť svet, nám mohol pomôcť k lepšiemu životu, to sa mohlo stať, keby sme boli pripravení na to, čo je internet. Na svete nemusel byť hlad, bezdomovectvo, keby sme vedeli na jednej strane sveta jedlo nevyhadzovať a distribuovať ho do druhej časti sveta.
My, čo tu žijeme, máme problémy, ale žijeme na úkor ľudí, ktorí sa majú ešte stokrát horšie ako my. Takže sem potom chcú prísť tí ľudia a politici ukazujú na to, že sem prídu ľudia, ktorí budú chcieť naše zamestnania, naše ženy, naše šťastie, tak v nás vyvolávajú obavy. Máme z nich strach a nebudeme im chcieť predsa pomáhať. Ale keď im nepomôžeme, tak ich túžba ísť sem bude o to väčšia, pretože oni makajú na nás. Vďaka nim máme telefóny, máme elektrické autá, máme ropu, banány a to máme len vďaka ľuďom, ktorí sa majú oveľa horšie ako my.
Potom tu sú environmentálne zmeny, keď sa tu v roku 2014, 2015 strašilo migračnou krízou, nič také. V porovnaní s tým, čo príde v rámci environmentálnych zmien, to nebolo nič. A my sa na to musíme pripraviť, musíme začať fungovať spolu. Prečo sa tu pred voľbami neriešila environmentálna problematika? Pretože tu sú miliardári, ktorí zbohatnú na ropnom priemysle. Keď prídu tieto zmeny, o ktorých už vedci hovoria desaťročia, tak tí ľudia nebudú môcť v tých miestach už ani žiť, buď to budú zaplavené, alebo tam bude také teplo alebo taká zima, že to nebude možné a budú musieť migrovať. A čo budeme robiť my? My sa tu zabarikádujeme a budeme do nich strieľať na hraniciach? Internet mal slúžiť k tomu, že o tomto všetkom budeme diskutovať naprieč svetom a budeme si pomáhať, keď sa spojíme. To, že si tu zaznamenávame rozhovor na kameru, ja som prišiel autom, to všetko vzniklo, pretože ľudia začali spolupracovať, komunikovať. Dnes ten komunikačný nástroj nevyužívame dobre. Mozog využívame na to, že väčšinou súdime tých ľudí alebo riešime, čo nás na tých druhých vadí. A keď nám to vadí, neriešime, ako by sme to mohli vyriešiť, to čo nám vadí, tým že by sme im pomohli. Skôr sa uzatvárame do tých bublín, separujeme sa. A z tohto sveta mám trochu strach. Na druhú stranu ako sa rozprávam s mladými ľuďmi, tým ako sú citliví, nestydia sa za to, pomenovať tú citlivosť a povedať: „ja nemôžem toto robiť, pretože mi to ubližuje. Ja potrebujem vyriešiť svoju hlavu.“ Toto by mohlo byť dobré. Ja som bol spoločnosťou vychovávaný: „hlavne nefňukaj, tiež sme to zvládli.“ Nie, normálne fňukajte.
Neexistuje tableta na šťastie. Ak chce byť človek šťastný, musí makať. Šťastie je otázkou disciplíny a tvrdej práce. Rovnako ako láska. Keď chcete mať šťastný a spokojný vzťah, musíte makať. Prvých štrnásť dní je super. To je ako keď je človek na emke alebo na super droge. Ale potom už to nefunguje. Potom vás tá droga pohlcuje a chcete skúsiť inú tabletu.
Ja to viem z vlastnej skúsenosti, ako s tabletou, tak s láskou, ktorú som používal ako tú tabletu. V momentálne, keď sa zameriate na jednu kvetinu a začnete ju pestovať, tak voňa tak, že nepotrebujete cítiť iné kvetiny. Nepotrebujete nič iné. A navyše inšpirujete tou nádhernou kytičkou kopec ďalších ľudí. A to isté to šťastie. To hovorí Buddha svojmu synovi: „ak chceš byť šťastný, tak rob iba veci, ktoré prospievajú tebe alebo iným ľuďom. A nerob veci, ktoré neprospievajú.“ A keď ideš do nejakého rozhodnutia niečo urobiť tak sa zastav, a zhodnoť si to: „je tá vec, ktorú chceš urobiť, povedať prínosná mne alebo iným alebo im ublíží?“ Ak prináša negatívny dôsledok, nerob to, pretože sa ti to vždy vráti. Karma je pre mňa jediný zákon, ktorý funguje. A keď je to pozitívne, tak sa ti to vráti tým istým spôsobom.
Čo by ste si prial a čo by ste poprial mladej generácii?
Aby nerezignovali na svoju jedinečnosť. To je ich najväčšia hodnota. Hľadať hodnotu v tom čo máme na sebe, v tom čo dokážeme v rámci zamestnania, to sú externé veci.
Ale tá osobitosť, s ktorou pristupujeme k tomu obliekaniu alebo tá vášeň, s ktorou pristupujeme k tej práci, to sme my. To je naša jedinečnosť.
V okamihu, keď túto jedinečnosť vezmú, budú ju opatrovať, budú spokojní sami so sebou a rovnaký priestor dávali aj iným ľuďom, tak si myslím, že vďaka nim nás môže čakať dobrá budúcnosť. Ale nemyslím si, že deti nás zachránia.
Myslím si, že ten lopta je na kopačkách rodičov. Lebo tí majú pred očami budúcnosť tohto sveta, a keď k nej budú pristupovať zodpovedne, tak aby dali tým deťom jasne najavo, že sú tu pre nich, ako tí kamaráti, ten support a zároveň si nenechajú páčiť tie veci, nenechajú sa opíť rohlíkom.
Budú ukazovať, že sú ochotní ísť do nejakého diskomfortu. Problém je, keď za vami napríklad príde ako k riadovému zamestnancovi nadriadený a povie: „tady je zelené mäso a ty to viac obal a predávaj to ľuďom.“ Ty to vezmeš, obalíš to a predávaš to tým deťom. A to je ten problém, keď im to predáte. Sme ochotní slúžiť zlu. Zlo vždycky niekde bude, ale ani Hitler ani Stalin, keby nemali tých ľudí, ktorí plnia tie príkazy, aj napriek tomu že s tým nesúhlasia a zastrelia toho človeka aj napriek tomu, že ako otec vnímam, že na druhej strane je to tiež otec a ja ho napriek tomu zastrelím. Tak tu budú vojny.
Ak nebude nikto, kto bude strieľať, tak tu nebude nikto, kto bude zastrelený. A v tomto som totálny pacifista, idealista. Kým nenájdeme mieru v sebe, tak nebudeme mať mier vonku. A kým nezačneme mieriť k sebe a neprestaneme mieriť na seba, tak nebudeme žiť vo šťastnom svete.
Zdroj: autorský článok, vlastné dotazovanie
