Mariana Prachařová má za sebou cenné skúsenosti z londýnskeho módného prostredia, kde okrem iného asistovala pri stylingu svetovej hviezdy Rity Ory. Hoci pochádza z hereckej rodiny, rozhodla sa ísť úplne odlišnou profesijnou cestou. Venuje sa móde, sociálnym sieťam a budovaniu vlastnej značky. V otvorenom rozhovore hovorila o tom, ako zvláda tlak verejnosti, ako reaguje na negatívne komentáre či či ju niekedy trápi depresia. Priblížila tiež svoje ďalšie plány do budúcnosti.
Vyzerá to tak, že sa veľmi teším. Ja som minulú sezónu pražského fashion weeku nestihla, to som bola v Londýne, takže som bola na fashion weeku tam. Musím ale povedať, keď mám to porovnanie, že tu u nás v Česku to robíme veľmi dobre, ale nebola som v Londýne pozvaná na tie najväčšie prehliadky samozrejme.
Rada by som povedala, že som si už zvykla, ale na to si myslím človek nikdy veľmi nezvykne. Nie som ten typ, ktorému by to bolo jedno, ten flegmatik. Ja vždy, keď bude nejaký ošklivý komentár, tak nad tým samozrejme budem nejakým spôsobom premýšľať. Obzvlášť, keď sa vám človek trafi do niečoho, čo vy práve sami so sebou riešite. Ale už trochu musím povedať, že ten Londýn ma v tomto celkom vycvičil, že sa snažím si z toho nič moc nerobiť, hlavne pokiaľ ide o to obliekanie, pretože u nás chápem, že sme viac konzervatívni. Na to ma ale bavilo práve ten Londýn, že tam to všetkým bolo jedno, a naopak čím vlastne „divnejšie“ som bola oblečená, tým viac mi to ľudia chválili. Takže sa snažím z toho nič moc nerobiť.
Samozrejme toto so mnou ťahá celý život. Vždy hovorím, že som vďačná za to, z akej rodiny pochádzam a aké mám priezvisko, pretože to má nejaké výhody, ale bohužiaľ aj veľa nevýhod, pretože sa s tým nesie nejaké očakávanie od spoločnosti. Čo na to človek môže povedať?
Nie som protekčné dieťa. Keby to tak bolo, tak by som podľa mňa hrala v každom seriáli v Česku, čo tak vôbec nie je.
Nikdy som toho nezneužívala a ani to nejde. Protekcia vôbec takto nefunguje.
To by som takto asi úplne nereklá. Myslím si, že určite nejaké trebárs úzkosti a panické záchvaty som občas sem tam prežila, ale depresia to takto povedať nejde.
Už sa mi to dlho nestalo. Skôr mávam také panické veci, čo sa mi stáva napríklad v tramvaji. Mám občas také miesta, ktoré mi evokujú zlé stavy. Vždy sa snažím myslieť na niečo iné, to mi pomáha najviac. Niečím sa zamestnať, takže pozerám napríklad do telefónu alebo si pustím nejakú hudbu. Keď sa mi to stane väčšinou napríklad v tej tramvaji, tak jednoducho vystúpim, prejdúcham to a snažím sa s tým takto nejak vysporiadať.
Vôbec žiadne. Ja som plánovací typ, ale zatiaľ nič veľké ma nečaká, takže uvidíme.
Ďakujem za rozhovor.
Zdroj: autorský text, vlastné dotazovanie