Rodičia oboch rodín vopred testujú možnosť sobáša a kľúčovú úlohu hrajú dve veci: predovšetkým prianie dievčaťa a potom množstvo majetku, ktorý musí rodina ženícha zaplatiť, či už vo forme dobytka, drobného hospodárskeho zvierectva, alebo dokonca zbraní a nábojov. Vyjednávanie môže trvať aj niekoľko mesiacov, kým dôjde k dohode.
Surmovia žijú prevažne v juhozápadnej Etiópii, v oblasti údolia Omo. Svadba je rituálne a sociálne bohatá udalosť. Zahrňuje varenie tradičného piva Borde, spev, tanec a slávnostný vstup nevesty do jej nového príbytku a do rodiny ženícha. Pre Surmovov nie je sobáš len spojením dvoch ľudí, ale spája aj príbuzenské skupiny a vytvára mnohovrstevnaté spojenectvá. Rozvody sú zriedkavé, čo zdôrazňuje význam a trvácnosť tohoto tradičného zväzku.
Tvrdý, ale hrdý život
Pre mladých mužov je dôležitým krokom do dospelosti boj, v ktorom preukazujú svoju odvahu a silu. Pre dievčatá je vstup do dospelosti ešte náročnejší a bolestivejší. Keď príde čas, aby sa pripravili na svadbu, čaká ich rituál, ktorý by sme považovali za krutý.
Luxusní loft na prodej 3+kk, Praha Modřany, Praha 4
Show property
Najprv im kameňom vyrazia spodné zuby, potom im žiletkou rozrežú peru a postupne ho roztahujú drevenými kolíkmi. Po zahojení sa do peru vloží hlinený disk zvaný labret, ktorý sa časom zväčší. Veľkosť tohto "taniere" nie je len ozdobou, ale symbolizuje aj spoločenské postavenie ženy a hodnotu jej vreca. Čím väčší labret dievča nosí, tým vyššia je jej hodnota pri sobáši.
Predpokladá sa, že sa začali nosiť v období obchodu s otrokmi, aby zabránili nájazdníkom uniesť ženy kmeňa Surma. Teraz sa udržujú ako symbol hrdosti a krásy, aj keď táto tradícia pomaly vymiera. Ústne tanieriky nie sú trvalé a je možné ich pri jedle a pití sňať. Väčšinu dňa sa nenosia; ženy si samy vyberajú, kedy ich budú nosiť. Pri nasadzovaní si roztiahnu dolný peru okolo vonkajšej strany hlineného kotúča/talíra a môžu ho tiež rýchlo odstrániť. Píše Pulse.ug.
Život žien kmene Surma je spojený s bolesťou a obetovaním, ale nie je pre nich utrpením, ale zdrojom hrdosti a identity. To, čo nám zvonka pripadá drastické, ony vnímajú ako krásu a súčasť svojej kultúry, ktorá ich sprevádza po celé generácie.
Surmovia sú hrdí na svoje jazvy a na to, koľko ich majú. Ženy si robia dekoratívnu skarifikáciu tým, že si po naberaní tŕňom narežú kožu žiletkou. Po rozrezaní kože sa nakoniec nechá zostávajúci kus kože zjazviť. Muži naopak tradične nechávali jazvy na tele po zabíjaní niekoho z nepriateľskej skupiny. Spolu s bojom palicami (viz nižšie) je tento zvyk, ktorý je pomerne bolestivý, podľa niektorých pozorovateľov spôsobom, ako si mladší Surmovia zvykajú na pohľad na krv a pocit bolesti.
Víťaz si vyberie partnerku
Bojové schopnosti mužov sa overujú v rituálnom súboji Saginé alebo Donga, kde sa súťaží s palicami a často dochádza k zraneniam. Pôvodne sa jednalo o nelítostné súboje, ktorých cieľom bolo pripraviť mladých mužov na konflikt s inými kmeňmi, dnes sa tieto súboje predvádzajú aj pre turistov v odľahlých oblastiach ako ukážka tradičného umenia.
Saginé je menší, individuálny boj, v ktorom muž predvádza svoju silu a schopnosti. Tento boj sa často koná na dôkaz dospelosti alebo pred svadbou a slúži skôr ako tréning a ukážka osobnej odvahy. Muži používajú palicu alebo tyč a čelia iba niekoľkým súperom. Účelom je predovšetkým demonštrovať vlastnú bojovú zdatnosť a schopnosť ochrániť rodinu.
Naopak donga je veľký rituálny boj medzi skupinami mužov z rôznych dedín. Do boja sa zapája dvadsať až tridsať mužov naraz, ktorí bojujú v kruhu s dlhými palicami, niekedy zakončenými ozdobnými prvkami
Okrem demonštrácie osobnej sily slúži donga aj na získanie prestíže pre celú dedinu.
Kmeň ako celok zvyčajne vedú muži, ktorí sa schádzajú na zhromaždeniach a rozhodujú. Ženy môžu vyjadriť svoj názor len pred diskusiou, nie počas nej. Na druhej strane je každá domácnosť doménou žien, ktoré ju spravujú a starajú sa o chod rodiny.
Hoci by mnohí očakávali, že príslušníci izolovaného kmeňa budú podozrievaví a budú odrážať cudzincov, Surmovia sú prekvapivo priateľskí. Sú zvyknutí na turistov a často ich vítajú s úsmevom a otvoreným náručím. Ich kultúra je nezvyčajná a pre Európanov alebo iných návštevníkov často šokujúca, ale Surmovia sú na svoje tradície nesmierne hrdí.
Kmeň Suri je fascinujúcim príkladom toho, ako možno udržať pôvodné tradície napriek tlaku moderného sveta. Ich kultúra je tvrdá a pre cudzincov často šokujúca, ale zároveň priateľská voči návštevníkom.
Počet kráv je dôležitý
Kmeň Suri, nazývaný tiež Surma, je súhrnný názov pre tri skupiny: Chai, Timanga a Suri Baale. Ide o poľnohospodársko-pastiersky národ, ktorý žije v rozsiahlej oblasti západne od rieky Omo, nielen v rovnomennej národnej park, ale aj mimo nej, pričom jeho územie siaha až do Južného Sudánu. Rovnako ako pre ich príbuzných Mursi má aj pre Surmy dobytok veľký význam. Je základom obživy, symbolom bohatstva a spoločenského postavenia. Keď krava zomrie, oplakávajú ju rovnako ako člena rodiny.
Počet kráv určuje sociálnu hierarchiu a je dôležitý aj v bežnej komunikácii. Pri stretnutí sa muži často pýtajú, koľko má ten druhý dobytka. Odpoveď okamžite prezradí ich spoločenské postavenie. Z tohto dôvodu sa mladí bojovníci často vydávajú na nájazdné výpravy k susedným kmeňom, aby zväčšili svoje stáda. Kravy na mäso však nezabíjajú, s výnimkou významných príležitostí. Oveľa dôležitejšie je pre nich mlieko a krv. Mlieko sa dojí do nádob vyrobených z tekvíc a krv sa odoberá do podobných nádob.
Samotný odber krvi je rituál. Vybraná krava sa fixuje, šípom sa jej otvorí žila na krku a krv sa zachytí do nádoby. Množstvo závisí na veľkosti zvieraťa. Môže to byť pol litra, ale tiež tri litre. Rana sa následne ošetrí zmesou hliny, hnoja a rastlín a zviera sa vráti do stáda. Krv sa musí vypiť čerstvá, často zmiešaná s mliekom, aby bola ešte výživnejšia. Zvlášť mladí bojovníci, ktorí trávia dlhé týždne s dobytkom na pastvinách, sa týmto spôsobom udržiavajú silní.
Otvoriť v galérii (1)
Na prvý pohľad sa Surmovci veľmi podobajú Murscom, no odlíšiť ich možno podľa oblečenia či ozdôb.Source: Profimedia
Surmovia žijú vo dedinách, ktoré môžu mať desiatky až tisíce obyvateľov. Najväčšie osady majú viac ako 2 500 členov. Prevažuje rovnostársky spôsob života. Náčelníci, známi ako komoru, majú predovšetkým obradné funkcie a pôsobia ako vážení starší, avšak bez výkonnej moci. V posledných desaťročiach sa začína rozširovať vzdelávanie, niektorí Surmovia hovoria amharsky a dokonca zastávajú politické funkcie. S niektorými z nich sa dnes možno dohovoriť aj anglicky.
Podľa tradície prišli do oblasti asi pred 200 rokmi z oblasti Nilu, kde dnes žije kmeň Dinka Bor. Ich náboženstvo je založené na viere v silu nazývanú Tumu, ktorá vládne nebesám aj zemi. Nemajú žiadny zavedený náboženský kult, nehlásia sa ani k kresťanstvu, ani k islamu, ale skôr k vlastným tradíciám. Vyrábajú si ochranné amulety a veria v ich moc pri cestovaní alebo vo vzťahoch. Hudba a tanec sú podstatnou súčasťou ich kultúry - spev a zvuky napodobňujúce vtáky alebo zvieratá dopĺňajú jednoduché hudobné nástroje.
Smrť je vnímaná ako nečistota. Pohreb môžu uskutočniť iba určité rody a telo sa pred pohrebom umýva ovčou krvou. Výnimku tvoria padlí bojovníci, ktorí zostávajú na bojisku prikrytí vetvami. Truchlí sa päť dní, potom sa dom očistí krvou býka alebo kravy. Surmovia neveria v posmrtný život, a preto smrť považujú za koniec.
Tradičnými nepriateľmi Surmov sú Nyangatómovci, často spojovaní s kmeňom Toposa v Sudáne. Ich konflikty, sprevádzané modernými zbraňami, si v minulosti vyžiadali mnoho obetí. Dnes však tieto krvavé stretky ustupujú a namiesto nich sa objavuje obchod. Napäté vzťahy majú tiež so susednými poľnohospodárskymi kmeňmi Dizi, zatiaľ čo s kmeňmi Jiye a Shangalla udržujú dobré kontakty.
Socializácia v kmeni
V kmene Suri je socializácia detí veľmi špecifická a zameraná na podporu nezávislosti a asertívneho správania od útleho veku. Chlapci aj dievčatá sa učia životným zručnostiam predovšetkým prostredníctvom hier a praktických činností, ktoré sú súčasťou každodenného života komunity. Na rozdiel od niektorých iných kmeňov deti nie sú fyzicky trestané. Namiesto bitky sa používa slovné varovanie, rady, povzbudzovanie, prípadne napomínanie.
Deti postupne napodobňujú svojich rodičov, starších príbuzných a vrstovníkov a učia sa tak úlohy typické pre ich pohlavie. Od šiestich alebo siedmich rokov sa zapájajú do kolektívnych aktivít, či už ide o hry, zber ovocia, pasenie dobytka, zháňanie vody, hľadanie dreva alebo mletie jedla, vždy vo skupinách rozdelených podľa pohlavia.
Dospievajúci chlapci sa účastnia obradných bojov s palicami, ktoré sú dôležitou spoločenskou udalosťou. Starší členovia komunity tvoria vekové skupiny, ktorým mladší prejavujú veľkú úctu, a v domácej sfére sú rodičia pre svoje deti rešpektovanými autoritami. Medzigeneračné násilie prakticky neexistuje, čo je výrazný rozdiel oproti okolným kmeňom.
V súčasnej dobe vláda poskytuje deťom Súriov bezplatné vzdelávanie, ale kontakty s inými etnickými komunitami alebo komunitami mimo skupiny sú stále obmedzené. Deti si tak vytvárajú silný pocit skupinovej identity a hrdosti na svoj kmeň, čo často vedie k pohŕdaniu všetkými, ktorí nie sú Súriovia.
