Fenomén osamoty mladých. Za to nemôžu mobily, ale skôr to, ako je človek prijímaný svojím okolím, hovorí psychologička
Majú okolo seba plno ľudí, ale nikto ich naozaj nepozná. Obzvlášť mladým ľuďom, ktorí sa často obmedzujú len na digitálny život, chýba obyčajný kontakt s ostatnými, a výsledkom je bolestivé téma dneška nesúce názov osamelosť.
Sú mladí a osamelí
Výskum agentúry Prince's Trust, ktorý sa zameral na duševné zdravie mladých ľudí vo Veľkej Británii, priniesol znepokojujúce výsledky. S dlhodobým pocitom osamoty zápasí až 36 % opýtaných, izolovane sa cíti 31 % respondentov, pričom viac ako polovica všetkých oslovených hovorí o tom, že je pre nich ťažké nadväzovať sociálne kontakty a stretávať sa s novými ľuďmi. Ale Veľká Británia zjavne nie je jedinou krajinou, kde sa tento problém rieši. Svetová zdravotnícka organizácia uvádza, že každý šiesty človek na svete zažíva osamotu, pričom prieskumy potvrdzujú, že najčastejšie sa s ňou stretávajú dospievajúci a mladší ľudia.
Ako je to u nás, je aj v Českej republike samota bolestivým odrazom dnešnej doby?
"Áno, je veľmi pravdepodobné, že samota medzi mladými je aj v Česku významný problém. Aj keď nemusíme mať presné údaje, v praxi psychológov a v skúsenostiach rodičov, učiteľov a ostatných sa objavujú príbehy, kedy sa mladí necítia prijatí, necítia, že by našli svoju partiu - a to sa týka rôznych osobnostných typov podľa Teórie typov, aj keď niektoré z nich sú k tomu viac disponované," hovorí pre LP-Life.cz psychologička Šárka Miková, autorka Teórie typov (Teorietypu.cz) a autorka radu odborných kníh.
Uznáva, že ide o veľmi vážny fenomén dnešnej doby, v rámci ktorého je ale treba rozlišovať pocit osamelosti a sociálnej izolácie.
„Oveľa horšia, než izolácia je pre človeka to, ako veľmi sa osamelý cíti. Paradoxne môžeme mať pocit osamelosti aj v skupine ľudí, ak sa v nej cítime neprijatí a nepochopení. Nie teda osamelosť sama, ale pocit osamelosti je veľkým stresorom,“
uvádza Míková.
Hľadajte príčiny - a tie môžu byť v rodine
Kde hľadať korene tohto javu? Míková tvrdí, že ľudia prichádzajú na svet s určitým typom osobnosti, ktorý má svoje potreby - ak okolité prostredie neberie do úvahy toto vrodené nastavenie mozgu a s ním spojené určité potreby a ich uspokojovanie, vzniká pocit, že „nezapadám“ - čo môže v konečnom dôsledku viesť k osamelosti. Typickým príkladom sú príkazy rodičov typu „nefantazíruj a rob niečo poriadne“. Mozog dieťaťa, ktoré čerpá energiu a nápady zo vnútorného sveta svojich predstáv, sa následne môže cítiť neprijatý, podobne ako dieťa, ktorému rodičia vyčítajú, že je lenivé, pretože neplní dané príkazy hneď. Pritom ono má potrebu chápať logiku požiadavok a len hľadá cesty, ako robiť veci efektívne. Takých príkladov by sme našli viac, obecne ide ale o to, že vychovávatelia sa snažia dieťa nejak usmerňovať, ale nie vždy je to v súzvuku s jeho nastavením.
"Práve pochopenie toho, s akým vrodeným nastavením mozgu sme sa narodili a smerom k akému typu osobnosti sa prirodzene vyvíjame, pomáha ľuďom pochopiť, prečo im v detstve nikto nerozumel. Môžu znova objaviť svoje silné stránky a zistiť, že nie sú divní. A pocit osamelosti sa výrazne zníži," myslí si Míková.
Práve preto nevníma fenomén osamelosti ako moderný jav súčasnosti, len je vďaka všetkým moderným technológiám a zmenám životného štýlu viac viditeľný.
Digitálny život nie je jediným vinníkom
Tú klasickú mantru, že „za všetko môžu mobilné telefóny a sociálne siete“, z týchto dôvodov Míková úplne neakceptuje. Pripúšťa, že sociálne siete a digitálny svet medzi laikmi bez pocitu skutočného zdieľania môže byť zosilňovačom, ale určite nie jediným faktorom. Záleží na osobnosti, nájdu sa totiž aj takí, ktorí potrebujú hlbšie vzťahy, takže sa môžu cítiť osamelo aj medzi skupinou kamarátov, pretože im jednoducho povrchné väzby nestačia. Alebo sú tu osobnosti, ktoré majú jednoducho iné sociálne potreby ako ostatní. Sú prirodzene strnulie a netúžia s druhými zdieľať to, čo prežívajú.
"Pre niektoré typy osobností podľa Teórie typov je zdieľanie emócií a aktívne nadväzovanie sociálnych kontaktov veľkým vystupovaním z ich komfortnej zóny a až do puberty sú v sociálnych kontaktách menej aktívni. Práve v dospievaní sa prirodzene otvárajú vonkajšiemu svetu a rozvíjajú viac svoje extrovertné ja. Lenže v dnešnej dobe prebieha komunikácia často cez digitálne technológie, bez možnosti vidieť reakcie druhého v mimike a gestách," hovorí Míková s tým, že bez možnosti trénovať priamu interakciu s ľuďmi, nie je možné v sociálnych interakciách úspešne fungovať. Dotknutí nemajú možnosť rozvíjať empatiu, nenaučia sa počúvať, rozvíjať rozhovor, prijímať spätnú väzbu. Logicky sa im v sociálnych kontaktách nedarí a pocit izolácie to len zvyšuje.
„Mám šestnásťročného syna. Pozerala som v obývačke na televízor a keď som si išla uvariť do kuchyne čaj, našla som ho ležať v predsiene na zemi. Bol totálne opitý. Pritom bol celý čas vo svojom izbe a hral nejaké hry na počítači! Ešte som z toho v šoku, ja v jeho veku som nebola iná, ale lietala som vonku, s partou, lenže on pije sám! Priznal sa, že to robí už dlhší čas, vraj to tak praktizujú všetci jeho známi. Alkohol kradnú rodičom, popíjajú ho doma a pri tom si pokecávajú na chate. Niekedy ani to nie, proste len pijú, sami. Som z toho úplne mimo a neviem, čo s ním,“
Zverila sa LP-Life.cz osemdesiatštyriročná Kateřina B., ktorá sa obáva, že jej dieťa je osamelé.
Aj takéto správanie môže podľa Míkovej byť prejavom potrieb, ktoré nie sú naplnené - napríklad potreby sociálneho spojenia, autentického vzťahu, pocitu, že niekam patrí, že ho niekto naozaj vidí. V takom prípade je podľa nej nevyhnutné, aby do situácie zasiahol rodič, ktorý bude počúvať to, čo dieťa hovorí, ale bez súzvuku. Pokúsi sa nájsť alternatívy, napríklad v podobe aktivít nesúcich v sebe skutočné spojenie, ale zároveň prizná, že takéto správanie dlhodobo nemôže byť naplňujúce.
"Je to jemná hranica medzi tlakom a podporou - nechceme generovať pocity viny, ale ani nechceme ignorovať varovné signály," popisuje Míková.
Rodičia v takých momentoch jednoducho nutne musia vstúpiť do hry. Mali by byť dieťaťu oporou, elementom, ktorý načúva a poskytuje bezpečie. Dieťaťu poskytnú smerovanie, napríklad k správnemu výberu koníčkov, ktoré môžu poskytnúť priestor, v ktorom sa dieťa môže realizovať a stretnúť podobne naladených ľudí. Rodičia ponúkajú príležitosť na zmenu, nesmú však dieťa násilím nútiť, aby svoje problémy prekonalo.
Do kontaktu nikdy nenúťajte
Ono „nútenie“ nie je však žiaduce v žiadnej vekovej kategórii.
„Vôbec nerozumiem tomu, ako funguje môj mladší brat. Má dvadsaťpäť rokov, býva sám, ale keď príde z práce, len si sadne k počítaču. Žiadne rande, žiadne výlety alebo chodenie na pivo s kamarátmi, nič. Keď na túto tému narazím, tvrdí mi, že si môže pokecať s kýmkoľvek online, že na to, aby s niekým hovoril, nemusí ísť von, a že mu vyhovuje, keď môže známych online kedykoľvek vypnúť. Ale to predsa nie je to isté ako skutočný kontakt s ľuďmi, bojím sa o neho,“
hovorí pre LP-Life.cz tridsaťročná Bára Z.
"To je ďalšia veľmi typická situácia, s ktorou sa v praxi stretávam. Váš brat možno nie je 'problémový' sám o sebe - možno je typ osobnosti, ktorý preferuje pokoj, samotu, online svet, alebo flexibilitu v tom, kedy sa otvoriť. A vy ako sestra môžete byť oporou. Nie s nútením, ale s porozumením, ponukou, rešpektom k jeho tempu," konštatuje Míková.
Namiesto tlaku je vhodné ponúknuť aktívnu príležitosť na zmenu, nenáročnú akciu, ktorá nebude veľká, niečo, čo dotyčnému nebude cudzie, niečo, čo by ho mohlo tešiť. Predsa len ide o dospelého človeka, a tam už ide hlavne o to, že sa človek učí tomu, že je možné žiť v súlade so svojou typom osobnosti. Nad sociálnym životom má dospelý človek väčšiu kontrolu, k tomu ale pracuje s inými zápalnými témami.
"V dospelosti je osamelosť viac spojená s pocitom, že ma nikto skutočne nepotrebuje, že vzťahy nie sú autentické, chýba im hlbší zmysel alebo nie je s kým zdieľať vnútorné prežitky," uzatvára Míková.
Zdroj: autorský text, vlastné dotazovanie, psychologička Šárka Miková, autorka Teórie typov
