Čo je americké, to je pekné, povedal známy spevák Ivan Mládek. Odhalil ako sa dostal k seriálu Wednesday
Ivan Mládek sa v našom rozhovore obzrie za svojou hudobnou kariérou, od prvých jazzových klubov cez vznik Banjo Bandu až po fenomén Jožina z bažin, ktorý mu priniesol slávu nielen u nás, ale aj v zahraničí. S typickým nadhľadom rozpráva o svojich začiatkoch a tiež o tom, čo ho dnes baví viac než hudba - maľovanie a humor.
Nezabudli sme sa ho však opýtať ani na to, ako sa jeho najslávnejšia pieseň dostala až k seriálu Wednesday. Ivan Mládek nám totiž odpovedal aj na otázku týkajúcu sa upútavky k seriálu Wednesday, kde Jožin z bažin zaznel.
Ako sa dnes pozeráte na svoju hudobnú dráhu, keď si uvedomíte, že „Jožin z bažin“ sa stal kultovým fenoménom nielen u nás, ale aj v zahraničí?
"Jožin z bažin" a ďalšie moje vtipy by som akosi do svojej hudobnej dráhy nezaradzoval, do piesňovania som sa dal z nutnosti, aby sme sa mohli so rovnako postihnutými kolegami živiť starým jazzom, ktorý sme si obľúbili. Len s ním by sme asi u nášho národa nepochodili a skončili ako ekonómovia, technici, remeselníci, nedajbože ako politici. Vzhľadom na to, že moja idea bola stať sa virtuóznym banjistom, moja hudobná dráha sa z existenčných dôvodov posunula na akúsi vedľajšiu zbabelú komerčnú trať. Našťastie ma začalo baviť baviť ľudí. Z pôvodného zámeru stať sa virtuózom sašlo, ale s odstupom času mi pripadá, že som koncom sedemdesiatych rokov nedospel ku svojmu hudobnému vrcholu s banjom, ale paradoxne s gitarou. Ako fanúšikovi afroamerických ragtimových pianistov sa mi podarilo gitarovou technikou napodobiť ich strojovú hru s basom, troma tónovou prízvukou a melódiou. Neskôr som k svojmu sklamaní zistil, že Francúz Dadi a Američan Atkins hrajú podobne a efektnejšie, ale hru skreslujú len jednotónovou prízvukou. Keď som na požiadanie Pantonu niekoľko instrumentálok týmto svojím štýlom nahral, dostavilo sa veľké sklamanie. Keď nebolo vidieť, že hrajem sám, audio nahrávky pôsobili, že hrajú dvaja zlí gitaristi. Alebo že si zlý gitarista nahral základ a potom naň zle melódiu. Preto sme sa rozhodli nahrávky zmazať. Napriek tomu nahrávky nezmazali a po 40 rokoch ich vydalo Supraphon v edícii Mini jazz. Nedivil som sa, že ma nedávno skoro urazil nejaký gitarista s gitarou na chrbte. Podľa celkom sympatického zjavu a jeho asi drahé gitary v pevnej obálke to nebol žiadny tramp a moje zaradenie do Edície "Mini jazz" ho asi právom rozzúril. Nebola šanca sa obhájiť, stál na chodníku, ja som sedel pri otvorenom okienku v aute a na semafore mi skočila zelená.
Ako dlho už spolu Banjo Band hrá a čo vás stále drží pohromadě?
Keď zanedbam rôzne malé zoskupenia, s ktorými som hral celé šesťdesiate roky a s ktorými som čistil vždy v inej zostave rôzne jazz kluby, country kluby, varieté a nočné kluby, tak existenciu Banjo Bandu možno rátat až od Folku a country festivalu v Lucerne v decembri 1970. Potom organizátori bez mojich vedomostí prihlásili Banjo Band už pod mojím menom, napriek tomu, že v tom čase vôbec neexistoval. Po neúspešnom pokuse o ospravedlnenie sa zo zúčastnenia na koncerte v Lucerne mi neostávalo nič iné, ako združiť niektoré skupiny, ktoré by boli schopné vystúpiť na pódiu v Lucerne. Pripomínam, že v tej dobe som len ako tak hral na tenorové banjo, hrali sme len americké evergreeny a niektoré vlastné piesne a moje spev mi neprišlo ani na um. Napriek tomu som sa musel pustiť do práce. Za štrnásť dní sa mi podarilo získať "sedem statočných", ktorí by boli ochotní dva týždne nepretržite cvičiť sedem instrumentálov podľa partitúry nášho klavíristu Pavla Skály - a potom ísť si urobiť hanbu pred dvoma tisícmi divákov. Podařilo sa a prekvapivo sme mali veľký úspech väčšinou trampskému publiku. Nikto z nás neotvoril ústa a nikto z nás sa nepohol. Po niekoľkých hodinách bluegrassu sa tak pravdepodobne stalo vďaka neočakávanému posunu. Uši a mozog milujú zmenu. Takže spolu hrajeme už 55 rokov, stále približne v rovnakom zložení, jediný ospravedlniteľný dôvod pre odchod z kapely je smrť. A čo nás stále drží pohromadě? Malé starobné dôchodky.
Čomu sa v poslednej dobe venujete viac – hudbe, maľbe, alebo humoru?
V poslednej dobe asi viac maľovaniu – a tým pádom aj humoru. Snažím sa len o humoristické témy, za humoristické považujem len tie, ktorým sa sám od srdca niekoľko hodín smejem.
Ako ste sa dozvedel, že pieseň Jožin z bažin chcú použiť do upútavky seriálu Wednesday, a aké pre vás bolo samotné natáčanie tohto klipu?
Od mojej manažérky, musela mi aj vysvetliť, o čo ide, čo je to česky Wednesday a že to točia Američania. Na to som počul, mám v sebe zakorenené "čo je americké, to je pekné".
Ako vnímate, keď sa vaša hudba dostane do kontextu gotického a temného seriálu? Svedčí vám to, alebo vás to skôr pobavilo?
Už som si zvykol, že sa vďaka internetu môže dostať akákoľvek hudba kamkoľvek. Často náhodou. Keď sa dostal Jožin z bažin do brazílskych pralesov, medzi Eskimákov a do Kremľa, prečo by nemohol propagovať gotický a temný seriál.
Čo podľa vás na tej piesne priťahuje zahraničné publikum – humor, jednoduchosť, melódicnosť, alebo niečo iné?
Asi od každého niečo. A hlavne asi vďaka tomu, že ľudia všetkých jazykov, farieb a sklonov očí majú radi recesiu. Len u kanibalov si nie som istý, ako by zareagovali na vykŕmeného Pešáka.
Máte pocit, že podobné prepojenia môžu pritiahnuť mladšiu generáciu k českej hudbe a humoru?
Myslím si, že k hudbe a humoru sa mladá generácia nemusí pritahovať. Každému sa ale halt páči niečo iné. Tento problém riešia letné festivaly, každý si na nich nájde tú svoju hudbu – a humoru si tam tiež každý iste užije. Hlavne tí, čo majú radi humor čierny. Napríklad keď kamarátovi niekto ukradne peňaženku, alebo keď sa kamarátke stratí drahý zlatý prsteň s briliantom alebo keď sa kamarátovi stratí päťročný brat. Ten sa vždycky nájde, pretože sa za neho nedá nič kúpiť.
Sledujete dnešnú popkultúru? Máte obľúbených súčasných interpretov alebo seriály?
Sledujem dnešnú popkultúru starostlivo, keď musím. Hlavne na festivaloch si vypočujem s záujmom kapely, čo vystupujú pred nami a potom si pri balení nástrojov a prezliekaní sa záujmom vypočujem kapely, čo hrajú po nás. Nie som taký ignorant, aby som sa na tieto pekné chvíle pripravoval tým, že sedím zavretý v aute s klapkami na ušiach. Ako jeden náš hudobník, ktorého nebudem menovať. A zo súčasných interpretov mám rád Ondřeja Havelku a jeho kapelu, Xaviera Baumaxu a tiež, neviem, ako sa volá, má dlhé vlasy, huňaté obočie, nohy trochu do O a spieva strašne vysoko a potom zase strašne nízko, až si spomeniem na jeho meno, tak vám ešte zavolám. A rád sa pozerám na taliansky seriál "Komisár Montalbáno"
Je nejaký váš osobný sen alebo projekt, ktorý by ste ešte rád uskutočnil, či už v hudbe, maľbe alebo inde?
Majú ma teraz vytrhnúť dva zuby, kto vie ako to dopadne, aj pri banálnom zákroku sa môže stať čosi – a tak si radšej žiadne ďalšie projekty neplánujem.
Zdroje: autorský text, rozhovor
