Mladá a úspešná: Rozálie Pražáková sa v merých dvadsaťjedna rokoch môže pochváliť dvoma vydanými knihami
Rozálie Pražáková je mladou autorkou dvoch úspešných kníh. Jej debutový román vydala ešte pred tým, ako oslávila svoje dvadsiate narodeniny. Duológia Korunovačných šperkov je young adult fantasy s prvkami temnej romantiky a dobrodružstva, ktoré vás nenechá ľahostajnými. Aký to je pocit mať v tomto veku úspešne publikované dve knihy a aké trápenia s tým zároveň prichádzajú? Na to a viac sme sa opýtali samotnej autorky.
Mnohým ľuďom trvá roky, kým sa ich rukopisu nejaké vydavateľstvo ujme. Prečo si myslíte, že to u vás išlo pomerne rýchlo a ako ste celý proces vnímala?
Aby som bola úprimná, nemám najmenšie tušenie, prečo môj rukopis vydavateľstvo prijalo tak ľahko. Väčšina ľudí tomu venuje mesiace i roky, ale mne to vyšlo hneď napríklad. Nemyslím si, že by sa môj rukopis nejak zvlášť líšil od ostatných. Skôr, než čokoľvek pripisujem tento úspech jednoducho šťastiu.
Čo vás pri písaní najviac inšpirovalo a vedeli ste od začiatku, že chcete písať práve young adult fantasy?
Najviac ma inšpiruje hudba. Väčšinu svojich príbehov staviam na postavách a tie mi práve najlepšie vznikajú pri počúvaní. Šroubujem ich charakter na texty pesničiek a v často metaforických slovách rada hľadám súvislosti práve medzi ich povahou a dejom knihy.
Čo sa týka toho young adult fantasy, tak tým som si bola istá vždy. Je to môj najobľúbenejší žáner či už na písanie, tak na čítanie. Baví ma tá voľná ruka, tá nekonečná možnosť si vymýšľať, ktorú mi nálepka fantasy dáva. S vekom sa posúvam od young adult k new adult literatúre a pravdepodobne raz dôjdem aj k tej výslovne pre dospelých, ale u fantastiky hodlám zostať.
Boli ste pozvaná na besedu od Humbooku, kde ste sa stretli aj so svojimi čitateľmi. Aké to bolo a baví vás tento pomyselný "stret s realitou"?
Nikdy mi neprekážalo hovoriť pred ľuďmi. Najmä, keď môžem hovoriť o niečom, čomu sa venujem a čo je pre mňa úplne prirodzené, takže si besedy vždy neskutočne užívam. A samotné stretnutia s čitateľmi? Ja to zbožňujem. Je úplne jedno, či sú mladší, starší, rozprávkaví, alebo plachí. Každý jeden, ktorý so mnou kedy prehodil pár slov, ma vždy nabil motiváciou písať ďalej.
Ako toto všetko vníma vaše okolie? Podporovali vás už od začiatku, alebo boli z toho skôr nervózni?
Vzhľadom na to, že som o písaní brebentila už od malička, pre nikoho nebolo asi prekvapením, že som nakoniec aj napísala nejakú knihu. Prvý rukopis čítala hrstka mojich kamarátov a tí, ktorí sa tomu vyhli, o ňom denne počúvali. Tak nejak si myslím, že skutočné vydanie bolo pre moje okolie akousi oslobodením, pretože som naraz mala desiatky ľudí, s ktorými som si o svojich príbehoch mohla hovoriť donekonečna.
Máte v súčasnosti nejaké plány, pokiaľ ide o budúce písanie? Lákalo by vás napríklad zmena žánru?
Mám rozpísanú novú knihu, ako už nie celkom nenápadne naznačujem na svojom Instagrame. Ak všetko pôjde podľa plánu, môžu sa čitatelia tešiť na ďalšiu fantasy, tentokrát s pirátskou tematikou. Určite sa budem žánru zatiaľ držať a neplánujem zablúdiť do neznámych vôd. Úprimne si ani neverím, že by som to zvládla.
Čo ste považovala pri celom procese publikácie za to najnáročnejšie?
Rozhodne editovanie. U druhej knihy už to bolo ľahšie, pri písaní som už vedela, čo tak redakcia má a nemá rada, takže tých úprav bolo menej, ale u Koruny strachu to bol ráz. Zmieriť sa so zmenami nebrať si ich príliš osobne, a hlavne sa vracať k tomu, čo už som vyhlásila za hotové.
Bolo pre vás sklbenie písania a štúdia náročné, alebo ste to nebrali ako problém?
Korunu strachu som písala z väčšej časti v karanténe, takže som vlastne nemala nič moc lepšie na prácu. Žezlo hnevu už bol trochu väčší oriešok, ale skĺbila som to s prázdninami, a nakoniec to vlastne vyšlo tak, ako som si želala. Každopádne teraz, keď sa púšťam do tretieho rukopisu a študujem na vysokej škole, už to trochu drhne. Ide to hlavne o prioritách a inšpiráciu. Občas sa mi píše ľahko a beriem to ako odpočinok od štúdia, občas som po škole vyčerpaná a nenapíšem ani čiarku. Záleží deň od dňa, ale rozhodne už to nejde tak rýchlo ako predtým.
Aký bol váš najväčší moment prekvapenia potom, čo kniha vyšla – niečo, čo ste vôbec neočakávala?
To môžem povedať úplne presne. Prvá autogramiáda. Bola som presvedčená o tom, že príde päť ľudí a dvaja z nich budú moji rodičia… A keď sa predo mnou vytvorila rada nadšených čitateľov, ktorí do môjho debutu vložili nádej, čo viac, za tých päť dní, čo bola kniha vonku, už ju stihli prečítať a sypali na mňa slová chvály, mala som na krajíčku.
Ďakujem za rozhovor.
Zdroje: redakcia, rozhovor
