„S podporou Ruska bylo moje detstvo bohaté. Dnes je Kuba katastrofa,“ hovorí Osmany Laffita
Keď v roku 1987 prišiel z Kuby do vtedajšieho Československa, bojoval s depresiami, samotou aj pocitom, že medzi miestnych nezapadá. Dnes patrí Osmany Laffita k najvýraznejším osobnostiam slovenskej módnej scény a bez obalu komentuje všetko od slovenského vkusu a spoločenskej etikety až po situáciu vo svojej rodnej krajine. V otvorenom rozhovore spomína na ťažké životné obdobie, hovorí o chudobe, úspechu aj diskriminácii kvôli svojej orientácii a vysvetľuje, prečo považuje súčasnú Kubu za katastrofu, ktorá bude raz musieť začať úplne od začiatku.
Kto vás v živote najviac ovplyvnil?
Môj manžel. Vždy som hovoril moja mama. Moja mama je pre mňa všetko v živote. Ale je pravda, že poslednou dobou, čo sa nám deje, tak skôr môj manžel.
Čo pre vás bolo pri príchode do Československa najťažšie?
Ako by som to povedal? Štýl. Pretože som prišiel z Kuby. My latinskoameričania sme úplne iní ako ľudia tu v Európe. A pre mňa bolo ťažké si zvyknúť. De facto aj teraz je ťažké si zvyknúť na váš životný štýl. Pretože žijem tu síce dlho, ale skôr žijem kubánsky život.
Zažili ste niekedy chvíľu, keď ste to všetko chceli vzdať?
Áno. Ešte to bolo za totality, za čias komunizmu. To bol ten môj začiatok práve, že pre mňa to bolo ťažké. Nedokázal som si rýchlo zvyknúť na všetko tu. Vadila mi zima, vadilo mi... Zdalo sa mi, že váš charakter bol úplne taký...
Teraz sa ľudia zmenili, ale vtedy, hovoríme o roku 1987, tí ľudia boli totálne chladní. Pripadalo mi, že ste neboli šťastní. A to všetko vo mne vyvolávalo také depresie.
Navyše som bol mladý, mal som 19 rokov. A ani som nebol veľmi prijatý. Myslím ľuďmi, ktorí boli okolo mňa, pretože vtedy kvôli mojej orientácii, akože gay a tak, som mal dosť problémov. A to bolo naozaj ťažké v tom čase pre mňa.
Takže ste mali pocit, že musíte byť dvakrát lepší ako všetci ostatní?
Nie ako lepší, ale bol tam veľký rozdiel. Bol veľký rozdiel v charaktere, životnom štýle a vo všetkom. To všetko mi vadilo. To všetko trochu zničilo moje ego. Bol som ako na dne.
Je niečo, čo vás naučila chudoba a nedostatok?
Vieš čo, ja vždy hovorím, že človek, ktorý nepoznal chudobu, je stratený.
Pretože bohatý, áno, bohatý môžeš byť, ale slovo bohatý má nejaký význam.
Sú ľudia, ktorí majú peniaze, majú všetko a sú nešťastní. Nemajú naplnený život.
Ale ten, kto je chudobný, alebo nie akože chudobný – ja pochádzam z normálnej kubánskej rodiny. Žiadni boháči, žiadni milionári a tak ďalej. A keď spoznáš toto a potom zrazu máš väčšie možnosti, ja teraz žijem na inej úrovni, než na akú som bol zvyknutý. Ale dokážeš už potom všetko mať v rovnováhe.
Ten, kto poznal chudobu a zrazu zbohatol, a potom mu povieš, že sa znova musí vrátiť späť tam, odkiaľ bol, ten netrpí. Ale ten, kto bol bohatý celý svoj život a chudobu nikdy nepoznal, ak by padol do chudoby, tak to je katastrofické.
Čo je pre vás úspech? Čo pre vás znamená úspech?
Úspech. Úspech je práca. Úspech je nedostatok času, aby si tvoril to, čo si praješ, čo urobíš.
Podľa toho, čo človek robí a ako funguje, sa pozná úspech. Keď robí niečo, čo sa neposúva dopredu, tak sa nedarí. Ale úspech je niekoľko hodín bez spánku, niekoľko hodín práce.
A tak spoznáš ten úspech.
Ako je teda dnes situácia na Kube?
Katastrofická. Katastrofická, pretože už je to dlho, čo máme ten komunistický systém.
Komunizmus už nikde nie je, ako v krajinách, ktoré dodržiavali komunizmus. Nerád hovorím o politike, pretože keď kontrolujem alebo sledujem novinky, nikto nie je spokojný s politikmi. Aj demokratické krajiny majú dosť takých politických problémov. Kapitalistické krajiny majú tiež svoje problémy. Všade sú problémy.
Ale je pravda, že náš štát už dávno mal zmeniť ten systém. A tým, že oni tvrdo trvajú na tom, aby to zostalo tak, ako je, tak na Kube je to už...
Ja myslím, že Kuba, ten deň, keď sa zmení – dúfam, že to nebude moc dlho trvať – sa bude musieť znovu tvoriť. Vieš, úplne od začiatku. Pretože v súčasnosti je to spustošené. Je to spustošené zo všetkých strán. Politicky aj sociálne.
Tí ľudia už... Na Kube nikdy nebolo nebezpečne. A teraz je. Teraz ľudia, keď majú hlad a nemajú dostatok produktov...
Takto, sú tam veci. Nemôžem povedať, že keď tam pôjdeš, nič nezískaš, tam ide získať všetko. Ale ceny sú strašne vysoké a tí ľudia majú stále rovnaké nízke platy. Takže to potom vyvoláva obrovské problémy. Je to katastrofické. Jedným slovom môžem povedať, že je to katastrofické.
A konkrétne, dokázali by ste povedať, čo sa tam zmenilo oproti dobe, keď ste tam vyrastali?
No, zmenilo sa toho veľa.
Nezabudni, že moje detstvo a tak ďalej, to bol raj.
Pretože moje detstvo bolo ešte v čase, keď socialistický systém fungoval po celom svete. Kuba mala najväčšiu podporu z Ruska, takže u nás nechýbalo nič. Ja môžem povedať, že moje detstvo bolo bohaté.
A teraz to tak nie je. Teraz majú problémy v zdravotníctve, majú problémy v školstve, nie je ani dostatok učiteľov. Učitelia už nechcú pracovať. Takže tam je to všetko naozaj chaos.
Tak by som to mohol povedať. Je to chaos.
A myslíte si, že Spojené štáty americké na čele s Donaldom Trumpom chcú Kube pomôcť?
Oni chcú. Podľa toho, čo sledujem, oni chcú, aby sa urobil nejaký kompromis. Vieš, aby sa mohlo niečo zmeniť. Ale ten kompromis je v tom, že oni chcú, aby sa zmenil systém.
No a oni ten systém zmeniť nechcú, takže uvidíme, ako to dopadne.
Je turizmus pre Kubu pomocou, alebo v dnešnej situácii už nie?
Turizmus už nefunguje. Turizmus nemôže fungovať, keď tam napríklad nemajú elektrinu, pretože nie sú palivá. Predtým sme dostávali petrolej a naftu z Venezuely, Venezuela už nedáva nič. Takže nie sú palivá, nie je elektrina, a keď nie je elektrina, nie je ani voda.
Hovorím, je to katastrofické. Katastrofické. To sa nedá ani opísať.
Čo pre vás móda znamená dnes?
Móda je súčasťou života. Móda je, ako sa hovorí, naša druhá koža.
Sú ľudia, ktorí netrpia na módu, na to, čo sa nosí, na trendy a tak ďalej. Ale ja si myslím, že móda je súčasťou života. Ako vyzeráš, to je tvoja vizitka. Ráno vstávaš, ako vyzeráš, ako sa obliekaš a tak ďalej, to je súčasť života. Druhá koža tvojho tela.
Vy hovoríte tiež, že móda je pre vás umenie. Je tam nejaký rozdiel medzi každodennou módou a umením?
Pozor, ja si nemyslím, že móda je umenie. Ale aby si tvoril módu, musíš byť umelec. Musíš to vedieť.
Pretože móda nie je... Ja poslednou dobou nemám rád to, že každý človek, ktorý má doma šijací stroj, je zrazu návrhár. Vieš, na každom rohu nájdeš nového návrhára.
A samozrejme sú ľudia, ktorí si myslia a ich ego je dosť vysoké a že všetko vedia. A potom sa o nich rok nepočuje, nevidíš ich alebo zmiznú.
Pretože na módu naozaj musíš mať talent. To nie je tak, že sa naučíš kresliť alebo... Ani štúdium ti na to nepomôže. Sú množstvá ľudí, ktorí študujú, ale nemajú talent.
Takže sa v škole naučili technické veci, technológie a podobne, ale potom nemajú kreativitu. A kreativita je v móde dosť dôležitá.
Čo musia mať šaty, aby boli pre vás výnimočné?
Myslím si, že aby boli šaty výnimočné, ten, kto ich nosí, ich musí vedieť nosiť.
Pretože ty môžeš urobiť nádherné šaty a vezme si ich niekto, kto ich nevie nosiť, tak tie šaty stratia časť svojho kúzla.
Takže je podľa vás pravda to, čo sa hovorí, že vkus si za peniaze nekúpiš?
Presne tak. Je to dané. Sú ľudia, ktorí majú peniaze a nakúpia si každú značku. Kúpia si značkové oblečenie, pretože si myslia, že keď majú na sebe Louis Vuitton, Armani a podobne, tak je to ono.
Oni všetko zmiešajú dohromady a potom nemajú vkus, nemajú štýl.
A je jedno, že je to značkové a drahé oblečenie. Ak to nevieš kombinovať, ak nemáš štýl, tak je to zbytočné.
Pomáha Instagram a sociálne siete dnes móde?
Aj keď sa mi to nepáči, musím povedať, že áno. Technológie vždy napredujú.
Keď sa pozrieš okolo seba, ľudia dnes reagujú a fungujú viac cez sociálne siete, Instagram a podobné veci než cez televíziu. Televízia síce vysiela, ale to, čo sa najviac propaguje a čo sa najviac šíri, ide cez sociálne siete. Myslím si, že áno.
Myslíte si, že dnes ešte existuje rozdiel medzi biznisom a módou, alebo už je móda viac biznis než umenie?
Pre mňa bola móda vždy biznis, pretože z toho žijem. Áno, je krásne hovoriť, že tvorím krásne šaty. Ale nie je to len o tom. Môžem plniť sny klientom, môžem robiť haute couture a výnimočné modely, ale musím myslieť na to, že musím žiť.
A to je biznis. Musíš robiť produkty, ktoré sú predajné, produkty, ktoré sú nositeľné. Ja mám módu aj kozmetiku, ja mám okuliare, a to sú tie produkty, ktoré mi generujú tie peniaze. Noví návrhári, ktorí robia len extravagantné veci, oversized veci a nič potom nepredávajú, nakoniec skončia.
Móda je pre mňa biznis.
Ako by ste opísali slovenský vkus?
Zlý. Musím povedať, že sa to veľmi zmenilo. Keď som prišiel do Československa za komunizmu, videl som, ako ste sa obliekali a akí ste boli. A aké je to dnes, to je veľký rozdiel. Naozaj sa to zmenilo.
Ale musím povedať jednu vec.
Vy nie ste typ národa, ktorý by trpel na módu. Pre slovenských ľudí sú na prvom mieste autá, dom, majetok a podobné veci. Oblečenie toľko neriešia.
To vidíš aj na ulici. To vidíš aj na spoločenských akciách, ako sú ľudia oblečení. Ja osobne, a to je moja profesionálna deformácia, prídem na spoločenskú akciu a sledujem, ako sú ľudia oblečení. Často nie sú schopní rešpektovať ani etiketu.
Je daná etiketa, je daný dress code, a oni prídu oblečení, ako chcú. Nemajú k tomu rešpekt.
Takže si myslím, že sa máte ešte veľa čo učiť.
Spomínate si na niečo, čo vás na spoločenskej akcii naozaj prekvapilo?
Myslím si, že keď je napríklad napísané black tie a potom niekto príde v obyčajnom obleku, alebo si oblečie sako a k tomu džínsy, tak to je problém. Ja tvrdím, že chyba je aj na strane organizátorov akcií. Len preto, že je niekto známa osobnosť, nehnevajte sa na mňa, ale to neznamená, že nemusí dodržiavať pravidlá. Je daná etiketa, je daný dress code, a ak prídeš a nedodržiavaš ho, nemal by som ťa tam pustiť.
A je mi jedno, či si prezident. Nepustil by som ťa, pretože nerešpektuješ protokol.
Ale tu to nerobíte. Tu sa ľudia obliekajú, ako chcú. Prídu a nechajú ich tam.
A potom to vyzerá tak, ako to vyzerá.
Je nejaký kúsok oblečenia, ktorý by ste Slovákom zakázali nosiť?
Nie, ja nič nezakazujem.
Ja sa pozerám, sledujem, hodnotím, ale sú to veci, ktoré nemôžem zmeniť. Ja nemôžem zmeniť svet
Ľudia by potom hovorili, že som módna polícia, že kritizujem a hovorím, ako sa kto má obliekať. Nemám právo niekomu hovoriť, ako sa má obliekať. Každý sa oblieka, ako chce. Každý človek má svoj štýl. Takže je zbytočné niekomu niečo zakazovať. Nemôžem zakazovať nič.
Vy teraz pripravujete najväčšiu módnu prehliadku, ktorú ste doposiaľ robil. Videla som, že ste sa spojil s Ferrari. Ako toto spojenie vzniklo?
Je to veľká brnianska spoločnosť. Majú neuveriteľný vkus. Sú to autá, ktorých bolo vyrobených napríklad len päť alebo desať kusov na celom svete. Oni ich kupujú, renovujú a potom predávajú. Zaoberajú sa hlavne značkami ako Ferrari alebo Mercedes.
Je to môj klient a zároveň môj kamarát. Dali sme sa do reči a vlastne to bol jeho nápad. Urobiť spoločnú prezentáciu haute couture a luxusných áut. Všetko je na podobnej úrovni. Ako som povedal, ja nie som lacný. Moje modely sú drahé a tie autá sú drahé tiež.
Preto hovorím, že to bude najväčšia prehliadka mojej kariéry. Tá kolekcia obsahuje 140 návrhov. Bude tam okolo stovky modeliek a modelov. Kapacita sály je 1800 ľudí.
A navyše je do toho zapojený Paul van Dyk. Robí obrovské akcie, ako je Tomorrowland a ďalšie svetové festivaly. Prvýkrát v živote bude skladať hudbu priamo pre moju prehliadku. Takže to bude prvýkrát naozaj bomba.
Krásne autá, móda, prehliadka a koncert. Všetko dohromady.
Je to spojenie aj s tým, že Havana je známa starými americkými autami?
Nie je.
Je pravda, že na Kube to vyzerá, akoby sa zastavil čas, pretože tam stále jazdia staré americké autá. Ale s týmto projektom to nesúvisí.
Sú to krásne automobilové skvosty, ktoré bežne neuvidíš. Ale tá myšlienka nevznikla kvôli Havane.
Ako by ste v troch slovách opísali modely, ktoré budete predvádzať?
Ježiš, to je ťažké pre mňa. V troch slovách? Nebudú to tri slová.
Budú to dve slová.
Osmany Laffita.
Tak ja vám veľmi pekne ďakujem za rozhovor.
Ďakujem.
Zdroje: redakcia, rozhovor, autorský text
