Voľby sú za dverami a v mnohých českých rodinách to momentálne vrie. Diskutovať pokojne s blízkymi, ktorí plánujú dať svoj volebný lístok tej podľa vás zlej strane, je ťažké, niekedy až nemožné. Psychoterapeutka ale vidí riešenie v aktívnom počúvaní a rešpektujúcej komunikácii.
Niektorí povedia, že to sú "len" voľby, iní vám však oznámia, že "jde o všetko". Tak ako sú odlišné tieto dva postoj, sa môže líšiť aj politické uvažovanie blízkych osôb. Žiť a fungovať s niekým, kto vidí svet bielo, zatiaľ čo vy ho vnímate čierne, je značne komplikované a pre mnohých aj absolútne nemožné.
"Politické rozhovory v rodinách väčšinou nie sú len o politike. Stretávajú sa v nich hodnoty, skúsenosti, lojalita aj potreba cítiť sa prijímaný. Preto bývajú tieto rozhovory také krehké. Dotýkajú sa toho, v čo veríme, a tým aj toho, kým sme,"
vysvetľuje pre LP-life.sk Zuzana Steigerwaldová, psychoterapeutka pôsobiaca na online psychoterapeutickej platforme Hedepy.
Ak človek, ku ktorému máte blízko, má úplne iný politický názor, môžete sa cítiť predovšetkým ohrození. To nie je nič nezvyčajné, evolúcia jednoducho zabezpečila, že takto vyhodnocujeme disharmóniu vnútri vlastnej skupiny. Rodinné vzťahy sú hlavne o dôvere a spolupatričnosti, čo je týmto narušené.
"V skutočnosti nejde len o stret názorov, ale o stret dvoch životných svetov, ktoré si prestávajú rozumieť, hoci sú si stále blízke,"
opisuje Steigerwaldová.
Ako uvádza SAGE Journals, konflikty priamo medzi dvoma partnermi bývajú vzácne, pretože väčšina ľudí hľadá polovičku, ktorá bude uvažovať podobne. Samozrejme záleží na tom, ako veľmi sú jednotlivci tolerantní a ako veľmi je pre nich politika dôležitá. U silne výrazných osobností to môže byť problematické, respektíve potrebujú byť si istí, že partner bude na rovnakej vlne.
"Vždy sa potenciálnych priateľok pýtam už na prvom rande, koho volia. Už som sa stretol s tým, že ma jedna dáma poslala niekam, rozhodne to však neplánujem meniť. Je zbytočné strácať čas s niekým, kto vidí všetko inak,"
konštatuje pre LP-life.cz Honza D.
Partnera si volíme, rodičov nie, práve preto sú tu trenice o politické názory častejšie. Môže to byť dané aj samotnou výchovou. Deti sa najviac učia napodobňovaním rodičov, súčasťou tohto procesu je aj pozorovanie politického správania matky a otca - to, ako je stabilné, pevné, ako sa spolu rodičia o politike bavia, ako ju komentujú.
"Náš otec prešiel búrlivým politickým vývojom. Nevyčítam mu to, doba bola jednoducho taká. Keď sa však po revolúcii obrátil a potom sa zase vrátil k svojim starým názorom, nedokázali sme to s bratom pochopiť. S otcom sme sa o tomto téme hádali aj na jeho smrteľnej posteli. Dnes už sa hádam len s bratom, toho úplne zmenil covid. Rozumiem mu ešte menej než otcovi,"
popisuje rodinné pomery pre LP-life.cz Lukáš V.
Ako potvrdzuje prieskum Pew Research Center z roku 2019, pre rodičov je dôležité, aby ich deti preberali rovnaké náboženské vyznanie a politické postoje.
V prípade, že je to inak, môže dôjsť k zásadnému rozporu. Do hry vstupujú rodinné role. „Rodič často má potrebu vysvetľovať a odovzdávať rady, zatiaľ čo dospelé dieťa chce prejaviť vlastný názor a vymedziť sa,“ hovorí Steigerwaldová s tým, že takáto debata ľahko sklzne k boju o moc a uznanie. Ako poznamenáva, niekedy je najzrelejším krokom rozhovory podobného typu vôbec neotvárať.
Ak sa však nedokážete úplne vyhnúť rozhovorom o politike v rodinnom kruhu a zároveň nechcete, aby došlo ku konfliktu, môžete vyskúšať nasledujúce postupy. V prvej rade je treba vyhodnotiť, či debata má vôbec zmysel.
„Pokojný a rešpektujúci rozhovor je možný, ak si obe strany udržia vnútorný zámer nevyhrať, ale porozumieť sa. To vyžaduje vedomý rešpekt, pretože v momente, keď vnímame ohrozenie vlastných hodnôt, mozog prechádza do obranného módu,“ upozorňuje Steigerwaldová a pripomína, že v momente, keď si obe strany prestanú počúvať a začnú osobne útočiť a zapájať jízlivosti a iróniu, je to jasný znak na zastavenie rozhovoru. Tiež však môžete situáciu skúsiť upokojiť. Potom Steigerwaldová odporúča dodržiavať nasledujúce body.
Je dôležité nereagovať ukvapene. Predtým, než niečo poviete, hlboko sa nadýchnite a ďalšie slová dobre premyslite. Ticho, počas ktorého aktívne počúvate, môžete využiť na to, že formulujete doplňujúce otázky, ktorými potvrdíte, že vás názor druhého zaujíma. „Zaujíma ma, prečo to vidíš takto“ je určite vhodnejšie než výroky ako „nechápem, že to tak vidíš“.
Namiesto všeobecných výkrikov vašej "pravdy" typu "tak to nie je" alebo "pravda je taka" skúste formulovať vietu štýlom "podľa môjho názoru/skúsenosti je to tak a tak". Začnite tým, ako to vnímate vy, čím dáte druhému manévrovací prostor pre to, aby mohol zostať pri svojom pohľade na vec, a pritom pri tom nebol označovaný ako niekto, kto sa mýli. Tým, že dotyčný nebude pociťovať ohrozenie, nezačne prvoplánovo brániť svoju dôstojnosť, a debata sa premení na prosté skúmanie dvoch odlišných názorov a skúseností.
Stále si môžete myslieť svoje, ale baviť sa o odlišnostiach bez odmietnutia, je to, čo vás v rozhovore posunie ďalej. Keď zistíte motiváciu daného človeka, prečo niečo chápe inak ako vy, zaženiete možnú hádku a zároveň vás to obohatí. Nemusíte sa tajiť tým, že sa neshodujete, ale aj to sa dá povedať s rešpektom.
Zdroj: autorský text, vlastné dotazovanie, Zuzana Steigerwaldová, psychoterapeutka z Hedepy, Journals.sagepub.com, Pewresearch.org