Moja Praha: Filmový architekt Jan Vlček považuje novostavby za inú planetu. Starým bytom vracia dušu
Je spájaný s filmami ako Lietava v tom, Slovo, Môj život s Bohuslavom Martinů, Teroristka, V sieti, Okresný futbalový turnaj, Kvarteto, Lidice alebo Zúfalci, mal tiež podiel na úspešných seriáloch České televize Ja, Mattoni, Štvrtá hviezda alebo Skaza Dejvického divadla. Za filmy Don´t Stop a Diera u Hanušovic bol nominovaný na Český lev. Filmový architekt, interiérový dizajnér, maliar a grafik Jan Vlček preferuje tvorivý prístup založený na presných autorských kresbách, ktoré považuje za najjednoduchší a najrýchlejší spôsob prenosu nápadu z hlavy na papier. Časť jeho tvorby je možné momentálne vidieť v Antikvariáte Dejvického divadla, kde má malú výstavu. "Hovorí" za neho však aj jeho byt na Hradčanoch.
Čo vás priviedlo práve na Prahu 1? Majú pre vás Hradčany nejaký zvláštný význam?
Dalo by sa asi povedať, že sem ma priviedol osud. Som malostranský rodák, z rodiny z Nových zámockých schodov. Hovorí sa, že si duše vyberajú, komu sa chcú narodiť. Tá moja si ešte prial Prahu. Z toho je jasné, že som pražský patriot a pragocentrik (v tom správnom zmysle) a čím pre mňa táto štvrť je. Som úplne presvedčený, že Praha je živá bytosť, ktorá so mnou komunikuje. Som tiež známy pražský flanér. Čo to znamená, to si vážený čitateľ iste rád vyhľadá
Veľa sa hovorí o tom, že táto časť Prahy je skôr iba miestom pre turistov, ako sa tu „normálne“ žije?
Miesto pre turistov to tu do určitej miery vždy bolo. Problém je v mieri a proporcii, ktoré sa v posledných rokoch úplne vymykajú akémukoľvek porovnaniu. Je to problém všetkých krásnych miest na planéte. Nie len Prahy. Úderom do vázy života v centre Prahy sú aplikácie typu Airbnb. To normálny život takmer zastavilo. Sú to tisíce bytov, ktoré slúžia ako ubytovne, nie na bývanie a život. Aj preto sú drahé nájomné, aj preto infraštruktúra pre život zmizla. A upozorňujem, že používať byty na krátkodobé ubytovanie je nelegálne.
Sú miesta v centre Prahy, kde sa skutočne žiť a vyviesť mladých proste nedá. A platí to aj pre pražskú zver, snáď okrem potkanov. No sú aj miesta, ktoré si svoje čaro zachovali. Je ich pár, ale sú, prežívajú. Genius loci vytvárajú ľudia, ktorí tam žijú a tvarujú svoje životy. Pár nás tu ostalo, niekto predsa zostať musí…
Máte tu nejaké obľúbené miesto, ktoré vám dáva ten pocit, že tu ste doma?
Áno. Niekoľko ich je, mám napríklad rád Kozí trh a štvrť okolo Františka. Mám rád Jánsky vrch, Hradčany, kde žijem. To, pokiaľ ide o „starú“ Prahu. Vždy, keď vyleziem hore na Vinohrady, trochu im tam závidím tú normálnosť života, to ako tam prirodzene vznikajú susedské vzťahy so všetkým všudy. Aj s klebetami...
Pri pohľade na interiér vášho bytu sa nejde neopýtať – to všetko vy sám? Vymýšľate a navrhujete, alebo beriete do ruky aj vŕtačku? A necháte niekoho, aby vám do návrhu zasahoval?
Núdza naučila Dalibora hosťa. Takže áno, lecos som sa musel učiť za pochodu. Ľahšie práce zvládnem. Ale skutočne len tie ľahšie...
Interiéry navrhujem tak, že načúvam miestu. Ono mi samo povie, čo chce. A pokiaľ ide o štýl a o návrh, každá rada je vítaná, nie každá je prijatá. Myslím, že najťažšie je navrhovať byt či dom pre seba. Hádať sa sám so sebou je vyčerpávajúca záležitosť.
Novostavba, alebo starší byt s dušou? A dom, alebo byt? Čo by ste si vybral na prvý dobrý, keby ste si mal teraz zvoliť priestor na bývanie?
Novostavby sú iná planéta. To nie je môj svet. Keby som si teraz mohol a mal vybrať nejaké miesto na bývanie, tak okrem Prahy by to bol kameňový dom pri mori v malom čitateľnom meste v Taliansku. Mohol by byť asi aj pri jednom z lombardských jazier pod Alpami. Jo, to by asi šlo. Aby sa dalo docestovať na Malú Stranu za deň:)
Čo by ste poradili tým, ktorí si kúpili starší byt a plánujú ho rekonštruovať? Myslíte, že sa vôbec dá vkusne upraviť podobný interiér ako ten váš bez konzultácie s architektom?
Hlavné je počúvať to, čo vám ten byt hovorí. Zažil som už veľa nepodarených rekonštrukcií, ktoré som zachraňoval. Vlastne išlo hlavne o navrátenie duše toho objektu. Domu, bytu, chaty. K tomu pristupujem skôr ako scénograf ako architekt. A myslím, že aspoň konzultácia s niekým, kto to zvládne, je vždy ku prospechu. A hlavné je: Neponáhľať sa! Všetko, čo je na svete dobré, vzniká a vzniklo pomaly. Od sexu po mestá.
Veľa ľudí si odborníkov na návrh interiéru pre rekonštrukcie nepozve, pretože sa bojí, že cudzí človek nedokáže vystihnúť ich vkus, alebo naopak nadradí štýl funkčnosti – ako to vnímate vy?
Obavy sú určite na mieste. Je nutné byť na rovnakej koľaji, točiť rovnaký film, obrazne povedané. Vždy si nájdite niekoho, kto je vám nejako intuitívne blízky. Inak je to trápenie pre obe strany. Pracujem len pre ľudí rovnako naladených, pre ľudí, ktorí sú mi osobne sympatickí. Ostatní odmietam hneď na začiatku. Ušetríme si tým starosti všetci zúčastnení. Všetko musí byť naladené tak, aby forma a obsah vytvárali harmonický celok.
Som úplne presvedčený, že vkusné a harmonické životné prostredie, čo priestory, kde žijeme sú, má až liečivú schopnosť. Je potešujúce, povznesujúce, je nákazlivo zdravé. Láka k napodobňovaniu a je to tak správne. Ide to. Nie je to zase až taký problém, ako by sa mohlo zdať. Ostatne, to by malo platiť aj v živote.
Zdroj: autorský text, vlastné dotazovanie
