Mona Lisa pod plášťom. Najšialenejšie lúpeže umenia, ktoré sa skutočne stali
Ak by ste dnes chceli naplánovať veľkú lúpež umenia, museli by ste sa aspoň trochu priblížiť akčným a sci-fi filmom, na ktoré sa tak radi pozeráme. Lasery, okuliare pre nočné videnie, prepracované plány a záložné scenáre pre každú situáciu. Bez dôkladnej prípravy by ste sa s veľkou pravdepodobnosťou nedostali ani na krok od vystaveného diela. Lenže nie vždy to bolo tak zložité. V minulosti niekedy stačil pracovný plášť, presvedčivá historka alebo poriadna dávka drzosti.
Keď Mona Lisa bola dva roky nezvestná
K najväčšej umeleckej krádeži 20. storočia nepotreboval dvadsaťdeväťročný chudobný talian Vincenzo Peruggia nič viac než plášť a poriadnu dávku sebavedomia. Policajný výsluch nám prezradil, že Talian sa 21. augusta v roku 1911 vydal do parížskeho múzea Louvre cez bočný vchod používaný zamestnancami v bielom plášti, ktorý väčšina nosila ako pracovný odev. Tak zo seba urobil takmer neviditeľného. Ten osudný deň bol Louvre tichý a pokojný, keďže bol uzavretý pre verejnosť. Tieto informácie Peruggia vedel, pretože v múzeu krátko pracoval ako pomocník sklára, dokonca bol súčasťou tímu, ktorý inštaloval sklenenú schránku pre maľbu Mony Lisy samotnej, takže sa predpokladá, že sám vedel, ako box otvoriť počas pár minút.
Aj to vedel. Keď bol Salon Carré prázdny, Peruggia obraz vzal. Zamieril s ním k služobnému schodisku, kde konštrukciu rozobral a časti starostlivo schoval k dielam študentov, ktoré tu boli uložené. Hovorí sa, že von obraz preniesol pod plášťom, dnes už vieme, že kvôli rozmerom to asi nebolo pravdepodobné. Talian vyšiel dverami pre údržbu, kde ho pustil inštalatér, ktorý sa domnieval, že je to ďalší pracovník.
Vincenzo obraz skrýval v drevenej truhle pod posteľou vo svojom byte v Paríži. Nikomu ho neukázal. Ani svojej milenke nechcel povedať, čo truhla vlastne skrýva. Takto bol obraz skrytý celé dva roky. Kým sa s obrazom nevydal vlakom do Florencie. Tu ho na nejaký čas tiež skrýval vo svojom obydlí.
Obraz byl objaven až 13. decembra 1913, keď ho Peruggia ponúkol antikvárovi Alfredovi Gerimu. Za túto ,,vlasteneckú službu" si však Vincenzo naúčtoval pol milióna lír, to dnes zodpovedá cca 73,7 miliónom českých korún. Na dohodnuté miesto však dorazila okrem Geriho aj polícia a Peruggia zatkla.
Dvere im otvorila sama ochrana
Písal sa 18. marec 1990 a dvaja muži oblečení ako strážnici polície zazvonili na Isabella Stewart Gardner Múzeum v Bostone v Spojených štátoch. Tvrdili, že reagujú na telefonát hlásiaci rušenie poriadku. Pre ochranu bol úplne jasný postup týchto strážnikov zákona predsa pustiť. Nevedeli, že to bude ich osudová chyba, ktorá ich bude celý život prenasledovať.
Keď sa dvaja neznámi muži dostali dovnútra, rýchlo premohli ničnetuščiu stráž a zviazali ich v pivnici. Potom mali myši prés. Počas osemdesiatjeden minút pozbierali trinásť diel v hodnote cez 500 miliónov dolárov. Ukradnuté umenie zahŕňalo napríklad diela Rembrandta, alebo skice Degasa a maľbu Vermeera, ktorá je jedna z pouhých 36 existujúcich.
Múzeum ale utrpelo aj inak. Bolo totiž menovaným navrhnuté ako dielo samo o sebe, kde každá tvorba mala svoje presné miesto v celku. Dnes, keď navštívite holandský salónik, tak namiesto Rembrandta a Vermeera, ktoré boli odcudzené, uvidíte prázdne pozlátené rámy, pretože ukradnuté umelecké diela sa dodnes nenašli. Ale americká FBI na tom stále pracuje.
Výkrik ukradli za bieleho dňa
Keď sa povie lúpež umenia, človek si predstaví nočnú akciu pod rúškou tmy. Presne opačne na to išli zlodeji, ktorí sa v auguste roku 2004 vybrali do Munchovho múzea v nórskom Osle.
Bolo krátko po jedenástej hodine dopoludnia, múzeum bolo plné návštevníkov a všetko vyzeralo ako obyčajný deň. Potom dovnútra vtrhli dvaja maskovaní muži so samopaly. Zamestnancom i návštevníkom nezostalo nič iné než prizerať sa, ako zlodeji strhávajú zo stien dve najslávnejšie Munchove diela Výkrik a Madonu. Celá akcia zabrala len pár minút. Potom muži naskočili do auta a zmizli. Celá krajina bola v šoku.
Po dvoch rokoch sa nakoniec polícii podarilo obe diela nájsť a vrátiť do múzea. Dodnes však zostává fascinujúce, že niekto dokázal ukradnúť tak slávny obraz pred očami desiatok svědkov.
Francúzský Spider-Man si zašiel pre Picassa
Dnešní zlodeji používajú už všemožné technológie. Francúz Vjeran Tomic si však vystačil s tým, že vedel skvele liezť po budovách, a tak mu novinári začali prezývať Spider-Man.
V máji roku 2010 si vyhliadol Múzeum moderného umenia v Paríži. V noci vyšplhal k oknu, dostal sa dovnútra a začal vyberať. Odniesol si päť obrazov od slávnych autorov, medzi nimi Picassa, Matissa alebo Modiglianiho. Hodnota koristi presahovala sto miliónov eur.
Najpodivnejšia časť príbehu však prišla až po dolapení páchateľov. Jeden z komplicov tvrdil, že po vypuknutí mediálneho záujmu dostal strach a všetkých päť obrazov zničil. Podľa jeho výpovede skončili majstrovské diela v odpadkovom kontajneri. Polícia však ich pozostatky nikdy nenašla a dodnes nie je isté, či hovoril pravdu.
Či obrazy stále niekde existujú, alebo skutočne skončili medzi odpadkami, zostáva jednou z najväčších záhad moderných dejín umeleckých krádeží.
Pri úteku si ešte odskočili
V apríli roku 2003 sa zlodeji vlúpali do galérie Whitworth Art Gallery a odniesli tri cenné diela. Medzi nimi boli práce Vincenta van Gogha, Pabla Picassa a Paula Gauguina. Hodnota ukradnutých obrazov sa pohybovala v miliónoch libier a polícia okamžite rozbehla rozsiahle pátranie.
Jenže o niekoľko dní neskôr prišiel nečakaný zvrat. Obrazy boli nájdené odložené v kartónovej tube za opustenými verejnými záchodkami neďaleko galérie. Vedľa nich ležal ručne napísaný odkaz.
Jeho autor tvrdil, že nešlo o krádež kvôli peniazom. Údajne chcel iba upozorniť na nedostatočné zabezpečenie galérie. Nikdy sa nepodarilo objasniť, či išlo o skutočný motív páchateľov, alebo len o pokus odviesť pozornosť.
Najväčšia irónia je, že samotná krádež nakoniec spôsobila väčšie škody než prípadný predaj obrazov. Diela boli počas svojho pobytu vonku vystavené dažďu a vlhkosti a reštaurátori mali s nimi, čo robiť.
Len máloktoré umelecké diela sa môžu pochváliť tým, že časť svojho príbehu strávila za verejnými toaletami.
Zdroje: autorský text, fbi.gov, Wikipedia.cz, bostonglobe.com, architecturaldigest.com, lapl.org
