Turecké rokovania sú naoko veľkým prelomom smerom k prímeriu na Ukrajine. Jedným háčikom je, že je dopredu úplne jasné, že k okamžitému prímeriu po tomto rokovaní nedôjde. Ide len o diplomatickú hru Ruska s administratíva Donalda Trumpa. Vládu najmocnejšej krajiny sveta chce Rusko udržať na svojej strane, avšak ani Američania nie sú slepí k hromadeniu mrtvých na oboch stranách barikády.
O tomto najstrašnejšom dopade ukrajinskej vojny v podobe stoviek tisíc zmaraných ľudských životov ostatne často hovorí aj Donald Trump. Rokovania o prímerí rozhýbal s dovetskou, že pre vyjednávača Trumpovho formátu nebude problém vojnu rýchlo ukončiť.
Jedinou cestou k tomuto cieľu však bola zrada Ukrajiny v podobe ukončenia vojenskej pomoci. K podobnému kroku by potom USA museli prinútiť aj ostatných ukrajinských spojencov. Vojna s Ruskom by potom stratila cenu a Rusi by si nadiktovale podmienky. Trump sa však pokúsil tento recept aplikovať bez priamej zrady.
Rusko síce aktuálne diktuje podmienky, ale Ukrajina ich nemá v úmysle prijať. Jej vojenský odpor Rusko nedokáže zlomiť, navyše európski lídri plánujú krajinu v obavách z rastúcej ruskej agresie voči nej ďalej podporovať.
Spomenuté rokovania narážajú na kľúčový kríž celej akcie. Všetci by chceli mier, len ten, kto celú vojnu svojou inváziou rozpútal, nemá smerom k nemu. Je logické. Putin poslal vojakov na Ukrajinu z nejakého dôvodu a toho sa nechce vzdať. Že občas zaznie z jeho úst slová ako mier alebo rokovanie? To je pochopiteľné, ide o klasickú Ruskú diplomatickú školu, ako ju prezentoval satirický seriál Kosmo z roku 2016.
Rusi proste na diplomatickej úrovni vytrvalo hovoria opak toho, čo skutočne chcú. Ako takýto prístup vyzerá v praxi? Aplikovalo ho aj socialistické Československo. Krajina bola obalená praporami s mierovým heslom, armáda bola "mierová", len na ňu smerovalo v 80. rokoch približne 20 % HDP. Ani nedávno dosiahnuté 2 %, ani pripravované 3 %, ani aktuálne americkým ministrom zahraničia Rubiem požadovaných 5 %.
Pri tom zanedbateľnom percentíčku v mierové túžiacej českej opozícii reprezentovanej napr. Alenou Schillerovou (ANO) oprávnene vyvoláva pocit, že štátny rozpočet míňa desiatky miliárd na ozbrojovanie. V časoch mieru sa totiž na armáde šetrilo, teda Schillerová smeruje správnym smerom, avšak je tu obrátená kauzalita.
Ono socialistické ozbrojovanie v desaťnásobnom množstve proti dnešku nebolo mierové, ale vojnové. Prebiehala totiž studená vojna. Takto jednoducho komunikujú podľa vzoru ruskej diplomatickej školy. Keď Rusko vyzve na rokovanie v Turecku a niekto sa tam skutočne vydá, začnú vysvetľovať, prečo tam nemôžu. Je to jednoduché, nikdy tam nechceli.
"Zelenskyj dorazil na rokovania do Turecka, Putin zostal doma. Mnohí moji českí kolegovia sa červenajú (ešte viac), keď hovoria o potrebe mieru a rokovania a hnevajú sa na Ukrajinu, že za seba bojuje. Po včerajšku jej snáď už kredit priznajú. Kto skutočne chce mier, je úplne jasné,"
vysvetľuje tento paradox na X aj europoslanec Luděk Niedermayer (TOP 09).
Len s tým červenaním je asi trochu mimo. Stačí nahliadnuť do rétoriky diskutujúcich rusofilov. Putin predsa nebude jednať so Zelenským, keď ho neuznáva. Kruh paradoxov je dotiahnutý. Vymyslím rokovania s niekým, s kým rokovať nebudem.
Druhoradí poradcovia vyslaní Ruskom nič dohodnúť nemôžu, preto sa tu tiež nič nedohodne. Ak by k dohode o prímerí došlo, úplne iste bude čoskoro porušené, ako sme už videli opakovane v minulosti. Jedine možnosťou je prerušenie bludného kruhu paradoxov ruskej komunikácie. Akými prostriedkami k nemu asi môže dôjsť?
Zdroje: autorský text, komentár, x.com, novinky.cz