Jozef Ráž sa v roku 2026 rozhodol zabojovať aj o primátorské kreslo v Bratislave. Hoci vo voľbách neuspel, jeho životný príbeh ponúka niekoľko zajímavých momentov, ktoré verejnosť nemusí poznať.
Jozef Ráž mladší patrí medzi ľudí, ktorých meno je na Slovensku známe nielen vďaka vlastnej kariére, ale aj rodinnému zázemiu. Jeho otcom je Jozef Ráž starší, spevák a frontman legendárnej skupiny Elán. Zatiaľ čo jeho otec sa preslávil na hudobných pódiách, syn sa vydal cestou podnikania, manažmentu a neskôr politiky. Jeho začiatky pritom neboli také pohodlné, ako by si niekto mohol predstavovať u syna jednej z najznámejších osobností slovenskej populárnej hudby.
Podľa informácií, ktoré v septembri 2026 priniesol portál Plus JEDEN DEŇ, odišiel z rodičovského domu už v sedemnástich rokoch a nejaký čas býval s kamarátom v garáži v bratislavskom Ružinove. Namiesto toho, aby sa spoliehal na rodinné zázemie, začal si zarábať vlastnými rukami. Pracoval v obchode so športovým tovarom, umýval poháre a pôsobil ako čašník a barman. Neskôr sa z neho stal podnikateľ, ktorý rozbehol vlastné prevádzky, a nakoniec aj predstaviteľ štátu zodpovedný za jeden z najdôležitejších rezortov.
Ako vyplýva z jeho životopisu na stránkach Ministerstva dopravy SR, jeho profesná dráha zahŕňa pôsobenie na ministerstve obrany, v Bratislavskom samosprávnom kraji, v Slovenskej pošte i na ministerstve zdravotníctva. Než sa však dostal do vrcholovej politiky, prešiel aj podnikateľským prostredím a obdobím, keď sa musel presadiť mimo tieň svojho slávneho otca.
Ráž sa podľa medializovaných informácií pustil do práce už vo veku trinástich rokov. V obchode so športovým tovarom na Vysokej ulici v Bratislave vyplietol tenisové rakety a montoval viazanie na lyže. Išlo o praktické činnosti, pri ktorých sa mohol naučiť pracovať so zákazníkmi a získavať prvé zkúsenosti s pracovným prostredím. Stredoškolské štúdium zvládol pomerne skoro. Maturitu na Gymnáziu Matky Alexie v Bratislave absolvoval už ako sedemnásťročný. Práve v tomto období sa podľa vlastných vyjadrení rozhodol odísť od rodičov.
Ako neskôr spomínal v rozhovore pre Denník N, počas štúdia si na živobytie zarábал rôznymi spôsobmi.
V sedemnástich rokoch som odišiel z rodičovského domu a počas štúdia na vysokej škole som si zarábал na živobytie ako umývač pohárov, prepletaním tenisových rakiet, ako barman a čašník"
uviedol v rozhovore z marca 2018.
Jeho odchod z domu mal súvisieť s neshodou v rodine týkajúcou sa vreckového. Následne sa presťahoval s kamarátom z detstva do garáže v Ružinove. Nešlo teda o klasické bývanie, na aké sú mladí ľudia zvyknutí, ale o provizórne zázemie, v ktorom začínal samostatný život. Práve toto obdobie sa v jeho životnom príbehu často spomína ako důkaz, že sa pomerne skoro rozhodol prevziať zodpovednosť za vlastné živobytie. Zároveň však platí, že jeho neskoršie úspechy neboli výsledkom iba jedinej pracovnej skúsenosti. Postupne získaval vzdelanie, kontakty i manažérsku prax, ktoré neskôr využil v podnikaní a štátnej správe.
Pracovné začiatky ho priviedli do niekoľkých bratislavských podnikov. Pôsobil v podnikoch Steps, Irish Pub a bare Flip v Petržalke. Pracoval aj v Charlie's pube, kde sa stretával s veľkým množstvom zákazníkov a poznával každodenný provoz gastronomického podniku. Postupne sa však nechcel uspokojiť len s pozíciou zamestnanca. Už ako osemnásťročný si vybavil živnostenské oprávnenie a spoločne s kamarátom otvoril bar BarOK na Medenej ulici neďaleko Reduty. Podnikanie v tej dobe znamenalo vybavovanie mnohých administratívnych náležitostí, povolení a úradných formalít. Podľa príbehu zverejneného Plus JEDEN DEŇ musel mladý podnikateľ absolvovať náročný proces, ktorý vyžadoval trpezlivosť a vytrvalosť. Otvorenie vlastného baru pre něho predstavovalo významný krok. Z človeka, ktorý predtým obsluhoval hostí, sa stal človek zodpovedný za provoz, jeho fungovanie i podnikateľské riziká. Jeho aktivity sa neskôr rozšírili. Jedným z najznámejších podnikov spojovaných s jeho menom bol hudobný bar RockOK na Šafárikovom námestí v Bratislave. Práve tam sa stretával svet gastronómie, nočného života a hudobnej scény.
V marci 2018 o jeho podnikateľských začiatkoch písal aj Denník N. V tom čase sa v súvislosti s jeho menom spomínali aj reštaurácie Baroza a hotel Barok v Petržalke, ktoré boli současťou podnikateľských aktivít jeho rodiny. V rozhovore pre Denník N Ráž hovoril aj o problémoch, ktorým čelil ako prevádzkovateľ podniku. Na otázku týkajúcu sa výpalného odpovedal:
Výpalné som nikdy neplatil, hoci sa o to niekoľkokrát pokúsili, vrátane prípadu, keď mi raz úplne rozbili bar.
Jeho vyjadrenie ukazuje, že podnikanie v bratislavskom nočnom živote nebolo vždy bezproblémové. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že ide o jeho vlastnú výpoveď v rozhovore, nie o samostatne overený popis všetkých okolností.
Hoci sa Ráž rozhodol vybudovať si vlastnú kariéru, rodinné prostredie ho sprevádzalo aj v pracovnom živote. V rozhovore pre Denník N z roku 2018 prezradil, že si privyrábal aj ako osobný strážca na koncertoch svojho otca a na jednom vystúpení amerického rappera Coolia.
Pracoval som tiež ako osobný strážca na koncertoch svojho otca a na jednom koncerte speváka Coolia,
uviedol.
Jeho zkušenosti tak boli rozmanitejšie, než by sa mohlo zdať pri pohľade na jeho neskoršiu kariéru vo verejnej správe. V mladosti sa pohyboval v gastronómii, pri hudobných vystúpeniach i v prostredí bojových športov. Práve kombinácia týchto skúseností patrí medzi menej známe stránky jeho životopisu. Ráž sa postupne dostal od fyzickej práce a služieb zákazníkom k riadeniu podnikov a neskôr k vedeniu organizačných útvarov vo verejných inštitúciách.
Rážov život nebol spojený iba s podnikaním. Od mládí sa venoval aj motorkám a bojovým športom. Podľa Plus JEDEN DEŇ začal s karate už na druhom stupni základnej školy. Neskôr pridal box, aikido a jiu-jitsu. V období intenzívneho tréningu absolvoval niekoľko tréningov denne a cez víkendy sa zúčastňoval zápasov.
K bojovým športom sa vyjadroval s nadhľadom.
Na ulici som ale naozaj nikdy nikoho neuderil. Len v ringu,
uviedol podľa citovaného článku.
Motorky ho spájali aj s prostredím, v ktorom sa pohyboval Robert Kaliňák.
Ráž v rozhovore pre Denník N vysvetľoval, že sa poznali prostredníctvom motorkárskej komunity.
„Poznáme sa cez motorky, rovnako ako poznám ďalších dvesto motorkárov v Bratislave,"
povedal v roku 2018.
Zároveň zdôrazňoval, že s Kaliňákom nikdy nepracoval ani nepodnikal.
Poznáme sa cez motorky, rovnako ako poznám ďalších dvesto motorkárov v Bratislave, a všetci to o mne vedia. Môj otec mal obchod s motocyklami Yamaha a ja som rovnako ako on od mladosti vyrastal s motorkami. Hoci sa poznáme práve vďaka motorkám, s Robertom Kaliňákom som nikdy nepracoval ani nepodnikal. Naopak, pracoval som pre ministrov obrany Juraja Lišku a neskôr Martina Fedora, následne pre Pavla Freša na Bratislavskom samosprávnom kraji a na Slovenskú poštu som nastúpil za ministra Jána Figeľa.
Práve vzťah s Kaliňákom sa neskôr stal predmetom mediálneho záujmu, keď sa Rážovo meno začalo spájať s ministerskými nomináciami. Informácie o ich známosti a Rážovej pracovnej minulosti priniesli okrem Denníka N aj Aktuality.sk. Sám Ráž pritom opakovane zdôrazňoval, že sa nechce spoliehať na slávu svojho otca.
Stále musíte všetkým dokazovať, že to nie je preto, že jste Ráž,
uviedol podľa Plus JEDEN DEŇ.
Známe priezvisko tak v jeho kariére fungovalo ako dvojsečná zbraň. Prinášalo pozornosť, zároveň však vyvolávalo otázky, do akej míry jeho pracovné úspechy súviseli s vlastnými schopnosťami a do akej míry s rodinným zázemím.
Po stredoškolskom štúdiu pokračoval Ráž na vysokej škole. Podľa oficiálneho životopisu na stránkach Ministerstva dopravy SR absolvoval Obchodnú fakultu Ekonomickej univerzity v Bratislave, kde študoval medzinárodné podnikanie. Neskôr študoval aj právo na Bratislavskej vysokej škole práva a na Univerzite Mateja Bela. Jeho profesná dráha sa následne začala uberať smerom k štátnej správe. V rokoch 2005 až 2010 pôsobil na Ministerstve obrany SR, kde zastával niekoľko funkcií vrátane riaditeľa Úradu pre investície a akvizície a riaditeľa organizačného odboru. Neskôr pracoval na Bratislavskom samosprávnom kraji ako špecialista pre verejné obstarávanie. V rokoch 2011 až 2016 pôsobil v Slovenskej pošte, kde zastával riadiace pozície a stal sa členom predstavenstva. V roku 2016 prešiel na Ministerstvo zdravotníctva SR, kde pôsobil ako generálny tajomník služobného úradu až do roku 2020. Jeho kariéra tak postupne prešla od podnikania k riadeniu štátnych organizácií. V jednotlivých funkciách sa venoval predovšetkým organizačným, prevádzkovým a manažérskym úlohám. Tieto zkušenosti sa neskôr stali súčasťou jeho argumentácie, prečo sa považuje za človeka schopného riadiť veľké inštitúcie.
Podrobnejší prehľad jeho profesnej dráhy prinieslo aj SME vo svojom profile Jozefa Ráža mladšieho.
Do širšieho politického povedomia sa Ráž výraznejšie dostal už v roku 2018. Tehdajšia strana Smer-SD ho navrhla na post ministra vnútra vo vláde Petera Pellegriniho. Slovensko sa v tom čase nachádzalo v mimoriadne napätej politickej situácii po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Personálne zmeny vo vláde preto sprevádzala zvýšená pozornosť verejnosti i médií. Rážova nominácia nakoniec nebola úspešná. Prezident Andrej Kiska ho do funkcie ministra vnútra nemenoval. O jeho minulosti, podnikaní i kontaktoch informovali tehdajšie médiá vrátane Aktuality.sk a Denníka N. V roku 2023 sa však situácia zmenila. Po piatich rokoch sa jeho meno znovu objevilo v súvislosti so zostavovaním vlády a tentoraz získal ministerské kreslo v inom rezorte.
Vo štvrtej vláde Roberta Fica dostal Ráž na starosť Ministerstvo dopravy SR. Do funkcie nastúpil v októbri 2023 ako nominant strany Smer-SD. Jeho vymenovanie znamenalo návrat do vrcholnej štátnej funkcie po období, keď sa venoval podnikaniu. Na ministerstvo prišiel s manažérskymi skúsenosťami zo štátnej správy, verejných organizácií i súkromného sektora. Resort dopravy patrí medzi oblasti, ktoré majú priamy dopad na každodenný život obyvateľov. Zahŕňa cestnú a železničnú infraštruktúru, verejnú dopravu, letecké spojenia i rozvoj dopravných stavieb. Počas jeho pôsobenia sa medzi významné témy zaradilo dokončenie križovatky diaľnic D1 a D4 pri Bratislave, rozvoj leteckých spojení z hlavného mesta či modernizácia verejnej dopravy. Ráž tieto projekty neskôr využíval aj ako argument pri svojej kandidatúre na primátora.
V rozhovore pre TASR z októbra 2026 uviedol, že križovatka D1/D4 podľa něho pomohla znížiť počet kamionov prechádzajúcich cez Prístavný most približne o 2 500 denne. Zároveň hovoril o raste počtu cestujúcich na bratislavskom letisku a investíciách do tramvají a trolejbusov. Išlo o výsledky, ktorými argumentoval samotný minister; ich hodnotenie je potrebné zasadiť do širšieho kontextu fungovania dopravného systému. Jeho vvyjadrenie zachytila TASR v rozhovore o kandidatúre na primátora Bratislavy.
Ráž má tri deti a Bratislavu označuje za svoje rodné mesto. Rodinné zázemie spomínal aj počas predvolebnej kampane v roku 2026, keď vysvetľoval, prečo sa rozhodol uchádzať o vedenie hlavného mesta. V rozhovore pre TASR povedal:
Narodil som sa tu, žijem tu a vychovávam tu tri deti.
Práve toto spojenie s Bratislavou využíval ako jeden z argumentov, prečo chce vstúpiť do jej riadenia. Tvrdil, že mesto dobre pozná nielen ako politik a minister, ale aj ako jeho obyvateľ. Súkromný život si však na rozdiel od svojho otca, ktorého sprevádzala dlhoročná hudobná kariéra, do značnej míry drží mimo pozornosť verejnosti. Médiá sa o neho zaujímali predovšetkým v súvislosti s jeho podnikaním, majetkovými väzbami a politickým pôsobením.
V roku 2026 sa Ráž rozhodol vstúpiť do komunálnej politiky. Oznámil kandidatúru na primátora Bratislavy, pričom sa prezentoval ako nezávislý kandidát. Zároveň zostával ministrom dopravy nominovaným stranou Smer-SD. Svoju kandidatúru zdôvodňoval presvedčením, že hlavné mesto potrebuje viac konkrétnych projektov a dôraz na ich realizáciu. Súčasného primátora Matúša Valla kritizoval predovšetkým z hľadiska fungovania mesta, infraštruktúry a výstavby.
V rozhovore pre TASR z 19. októbra 2026 svoju predstavu zhrnul slovami:
Bratislava mala osem rokov vízie, teraz potrebuje niekoho, kto ich postaví.
Ráž sa tak snažil odlíšiť od Valla, ktorého profesné zázemie súvisí s architektúrou a urbanizmom. Sám sa prezentoval predovšetkým ako manažér, ktorý má zkušenosti s dokončovaním veľkých projektov a chce ich preniesť aj do samosprávy. Počas kampane hovoril o dopravných stavbách, nájomnom bývaní a bezpečnosti. Medzi jeho návrhy patril aj nový most cez Dunaj, ktorý by doplnil existujúce cestné spojenie. Chcel tiež zjednodušiť povoľovacie procesy pri výstavbe, aby sa mohli rýchlejšie realizovať napríklad nájomné byty. Podrobnosti o jeho plánoch priniesol portál SME v rozhovore s Jozefom Rážom zo 6. augusta 2026 a TASR v predvolebnom rozhovore.
Komunálne volby v Bratislave sa konali 24. októbra 2026. Súboj o primátorské kreslo nakoniec skončil víťazstvom Matúša Valla, ktorý získal 64,36 percenta platných hlasov. Jozef Ráž skončil na druhom mieste so ziskom 61 183 hlasov, čo predstavovalo 32,32 percenta. Hoci sa mu nepodarilo získať primátorskú funkciu, podporu mu vyjadrila približne tretina voličov, ktorí hlasovali pre kandidátov na primátora. Presné výsledky zverejnil výsledkový servis SITA a prehľad výsledku konkrétneho kandidáta priniesol portál Štatistiky.sk.
Po voľbách Ráž uznal rozhodnutie Bratislavčanov a poblahoželal Vallovi k obhájeniu funkcie.
Bratislavčania rozhodli a myslím si, že rozhodli jasne. Ich rozhodnutie rešpektujem,
vyhlásil.
Zároveň uviedol, že počet hlasov, ktoré získal, vníma ako záväzok. V povolebnom vyjadrení poukázal na to, že jeho podporovatelia predstavujú významnú časť obyvateľov města, a vyzval primátora, aby sa venoval aj veľkým infraštruktúrnym projektom. Ráž zároveň deklaroval, že sa po skončení kampane naplno vracia k práci na ministerstve dopravy. O ďalšom smerovaní jeho politickej kariéry tak rozhodne predovšetkým jeho pôsobenie vo vládnom rezorte a ďalší politický vývoj.
Jozef Ráž mladší prešiel cestou, ktorá začala pomerne skoro samostatným životom, pokračovala podnikaním a nakoniec ho priviedla do štátnej správy. Zarábať si začal už ako tínedžer, pracoval v baroch, otváral vlastné prevádzky, získal vysokoškolské vzdelanie a postupne zastával niekoľko riadiacich funkcií. Jeho životný príbeh nemožno oddeliť od známeho rodinného mena, zároveň však zahŕňa aj vlastné pracovné rozhodnutia a profesijné zkúsenosti. V roku 2018 mu prvý pokus o vstup do vlády nevyšiel, o päť rokov neskôr sa však stal ministrom dopravy. V roku 2026 sa pokúsil presadiť aj v komunálnej politike. Bratislavskí voliči nakoniec uprednostnili Matúša Valla, Ráž však získal viac ako 61 tisíc hlasov a zostáva ministrom dopravy.
Z mladíka, ktorý si po odchode z domova zarábal na vlastné živobytie, sa tak stal jeden z najviditeľnejších predstaviteľov súčasnej slovenskej politiky. Jeho ďalšia kariéra bude závisieť nielen na skúsenostiach, ktoré získal v podnikaní a štátnej správe, ale aj na výsledkoch, ktorých dokáže dosiahnuť vo verejnej funkcii.