Vojna na Ukrajine skončí, až Moskva pochopí, že nedosiahne svojich cieľov. Proti vláde budem hlasovať bez problémov, hovorí Karel Řehka

V rokoch 2022 až 2026 ste boli náčelníkom Generálneho štábu Armády ČR. Ako veľmi ste musel jednať s politikmi a akú ste si z toho odniesol zkúsenosť?

Veľmi intenzívne. Náčelník generálneho štábu samozrejme nie je politik, ale pohybuje sa na rozhraní medzi vojenskou odbornosťou a politickým rozhodovaním. Jednáte s ministrom obrany, vládou, prezidentom, poslancami i senátormi, chodíte do parlamentných výborov, vysvetľujete potreby armády z vojenského pohľadu, obhajujete jej plány a upozorňujete na nedostatky a riziká.

Ja som navyše armádu viedol v mimoriadnej dobe – počas vojny na Ukrajine, zásadnej premeny bezpečnostného prostredia a veľkej modernizácie. Takže predstavu, že som štyri roky sedel na generálnom štábe niekde mimo politiky a teraz do nej vstupujem ako do úplne neznámeho sveta, naozaj nemám.

Luxusní vila na prodej v Šáreckém údolí, Praha 6

Show property

Zažil som zhodu i veľmi rozdielne názory. A odniesol som si z toho hlavne rešpekt k tomu, že role vojaka a politika sú odlišné. Mojou povinnosťou bylo povedať politikom čo najpoctivejšie, ako situáciu vidím, čo armáda potrebuje a aké riziká podľa mňa štát podstupuje. Aj keď to niekedy nebolo príjemné počuť. Konečné rozhodnutie ale v demokratickej krajine robí politická reprezentácia a vojak ho musí rešpektovať.

A ešte jednu skúsenosť som si odniesol: ani armáda nie je len o rozkazoch. Čím vyššie sa dostanete, tým viac musíte vysvetľovať, presvedčovať, vyjednávať a hľadať zhodu. Hodnosť vám môže dať právomoc, ale nedá vám automaticky autoritu ani pravdu. A v politike to platí ešte oveľa viac.

Čo rozhodlo, že ste sa sám rozhodli v politike angažovať?

Nebol jeden okamih, kedy by som sa ráno zobudil a povedal si, že budem politik. Zrelo to postupne. Po viac než troch dekádach v armáde by som si mohol povedať, že mám odslúžené. Lenže ja službu nikdy nevnímal len ako zamestnanie alebo funkciu. Vždy pre mňa znamenala určitú zodpovednosť za krajinu, v ktorej žijem – za jej bezpečnosť, slobodu a demokratické hodnoty, na ktorých stojí. A tá pre mňa sundaním uniformy nekončí.

Zároveň nechcem stáť niekde stranou a vysvetľovať ostatným, co všetko robia zle. Pokiaľ mám pocit, že zkúsenosti, ktoré som získal, môžu byť užitočné, pripadá mi poctivejšie byť ochotný prevziať aj vlastný diel zodpovednosti. O to viac v dobe, keď by sme nemali brať ako samozrejmosť ani bezpečnosť krajiny, ani fungujúcu demokraciu.

Ale určite si nemyslím, že ma viac než tridsať rokov služby alebo generálska hodnosť nejako oprávňujú k politickej funkcii. Skúsenosť si prinášam. Právo velieť nie. V politike vám mandát nedáva minulosť ani hodnosť. Môžu vám ho dať jedine ľudia.

Ako sa na tento krok pozerali vaši priatelia a známi?

Reakcie boli rôzne, což je podľa mňa dobre. Ved podpory samozrejme prišli aj otázky, či to po toľkých rokoch služby naozaj potrebujem a či by nebolo jednoduchšie mať konečne trochu pokoja.

A ja tým pochybnostiam rozumiem. Vstup do politiky znamená väčšiu verejnú pozornosť, kritiku, menej súkromia a dopadá to nielen na vás, ale aj na ľudí okolo vás. Preto som nechcel počuť len podporu. Človek potrebuje okolo seba aj ľudí, ktorí sú schopní mu povedať niečo nepríjemné alebo sa opýtať, či nerobí chybu. Ostatne to je jedna z vecí, ktoré si nesiem aj z armády.

Nakoniec je to ale moje rozhodnutie a aj moja zodpovednosť.

Jedným z tých, ktorí vás podporujú, je rovnako herec Ondřej Vetchý. Čo na to hovoríte?

Ondra pre mňa predovšetkým nie je „herec Ondřej Vetchý, ktorý ma podporuje". Je to jeden z mojich veľmi dobrých kamarátov. Asi najlepšie o našom vzťahu vypovedá to, že mi išiel za svedka na svadbe.

Funkcionalistická vila na prodej, Praha-západ, Okolí Prahy

Show property

Jeho podpory si samozrejme vážim, ale predovšetkým ľudsky. Pozná ma veľmi dobre, nielen z verejných funkcií alebo z doby, keď som nosil uniformu. Vie, ako premýšľam, ako pracujem, pozná moje dobré aj horšie stránky. A tiež to rozhodne nie je človek, ktorý by mi vo všetkom automaticky prikyvoval.

Zároveň si na Ondrovi nesmírne vážim toho, koľko energie dáva do vecí, ktoré považuje za dôležité. Dlhodobo sa angažuje v celom rade iniciatív a podporuje projekty, ktoré podľa neho majú zmysel. Sám pritom svoju profesiu a popularitu nevníma ako niečo, čo je samo o sebe cieľom. Skôr ako nástroj, vďaka ktorému môže důležitým témam a dobrým veciam pomôcť dostať sa k väčšiemu množstvu ľudí. A práve toto je podľa mňa na ňom mimoriadne.

Preto pre mňa jeho podpora niečo znamená. Nie preto, že je známy herec a jeho meno môže niekde dobre vyzerať, ale pretože prichádza od človeka, ktorý ma pozná ako málokto a ktorého si sám hlboko vážim nielen ako priateľa, ale aj za to, čo robí pre ostatných.

V čom je podľa vás nezastupiteľná úloha Senátu?

Senát pre mňa nie je slabšia kópia Poslaneckej snemovne. Jeho zmysel je práve v tom, že je iný.

Má byť poistkou. Môže sa na niektoré rozhodnutia pozrieť ešte raz, s väčším odstupom, upozorniť na problém, vrátiť zákon a niekedy proste povedať: poďme spomaliť a ešte raz si rozmyslieť, čo robíme.

Počas života som sa naučil, že niektoré rozhodnutia môžete urobiť veľmi rýchlo, ale ich následky potom napravujete roky. A práve schopnosť pozerať sa ďalej než k najbližším voľbám považujem u Senátu za dôležitú. Bezpečnosť, infraštruktúra, energetika alebo odolnosť štátu sú věci, ktoré sa nedajú seriózne riešiť v horizonte niekoľkých mesiacov.

Senát je zároveň súčasťou systému poistiek a protiváh. A čím väčšiu moc niekto má, tým dôležitejšie podľa mňa je, aby existoval niekto, kto je schopný povedať nie, položiť nepríjemnú otázku alebo chcieť, aby sa nejaké rozhodnutie ešte raz vysvetlilo. Práve v tom vidím jeho význam.

Aká téma je pre vás osobne na ceste do Senátu najviac prioritná?

Pre mňa je na prvom mieste ochrana hodnôt, na ktorých táto krajina stojí – slobody, demokracie, právneho štátu a nášho pevného ukotvenia na Západe. Neberiem ich ako samozrejmosť. A práve Senát má v našom systéme dôležitú úlohu v tom, aby ich chránil. Je jednou zo poistiek demokracie, zvlášť v chvíľach, keď prichádza tlak na jednoduché riešenia, obchádzanie pravidiel alebo oslabovanie inštitúcií.

Chcem, aby v Senáte boli ľudia, ktorí budú tieto princípy hájiť bez ohľadu na to, kto práve vládne a komu sa to práve hodí. Pre mňa je to jedna z hlavných zodpovedností, ktoré s mandátom senátora prichádzajú.

Druhá veľká vec je pre mňa budúcnosť Plzne ako skutočne západného mesta. Nie posledného veľkého českého mesta pred Nemeckom, ale prvého českého mesta smerom na Západ.

Plzeň má na to takmer všetko. Silný priemysel, univerzitu, technologické firmy, zkúsenosť s dronmi a robotikou a hneď vedľa Bavorsko. Už dnes z týchto výhod vie veľa vyťažiť. Ja by som chcel pomôcť tomu, aby sme ich dokázali ešte lepšie prepojiť a využiť ich potenciál naplno.

Začína to dopravným spojením s Nemeckom, ale rozhodne to pri ňom nekončí. Ide o spoluprácu firiem a univerzít, výskum, bezpečnostné technológie, energetiku alebo spoluprácu bezpečnostných a záchranných zložiek. Plzeň má podľa mňa potenciál stať sa českým centrom spolupráce s Bavorskom a zároveň miestom, kde sa moderné bezpečnostné technológie nielen skúmajú, ale aj vyvíjajú, testujú a vyrábajú.

Nechcem ľuďom sľubovať, že ako senátor postavím železnicu alebo dálnicu. To senátor nevie. Môže však dôsledne dohliadať, či štát dodržiava vlastné termíny, dostávať problémy pod verejnú kontrolu, presadzovať zmeny zákonov a prepájať ľudí a institúcie, ktoré spolu potrebujú hovoriť.

Chcem skrátka využiť skúsenosti, ktoré mám, k tomu, aby Plzeň dokázala oveľa viac ťažiť z toho, kde leží a co dokáže. A zároveň chcem v Senáte chrániť to, vďaka čomu vôbec môžeme slobodne rozhodovať o tom, ako má naša krajina vyzerať.

Prečo by podľa vás mali ísť ľudia k voľbám?

Pretože možnosť slobodne si vybrať, kto ma bude zastupovať, nie je samozrejmosť. Je to právo, ale podľa mňa aj obrovská výsada. V mnohých krajinách ju ľudia nemajú a veľkú časť vlastnej histórie sme ju nemali ani my.

Ja som celý svoj profesný život slúžil krajine, ktorej spôsob života stojí okrem iného práve na tom, že o držiteľoch politickej moci nerozhoduje armáda, jedna strana alebo niekto zhora, ale občania v slobodných voľbách. A možno práve preto voľby nepovažujem za banalitu.

Nikomu nechcem hovoriť, koho má voliť. Každý si má urobiť vlastný názor a rozhodnúť sa podľa seba. Ale bol by som rád, keby sme si samotnej možnosti voliť trochu viac vážili.

Pretože keď k voľbám nejdem, neznamená to, že sa rozhodnutie neurobí. Len ho za mňa urobia ostatní. Možnosť vziať hlasovací lístok, slobodne sa rozhodnúť a bez strachu ho vhodiť do urny je výsada, ktorú by sme nemali považovať za samozrejmosť.

Vaša minulosť generála môže byť pre časť ľudí symbolom skúsenosti a autority, pre inú časť ale môže vyvolávať otázku, či človek zvyknutý rozkazovať dokáže skutočne počúvať. Ako chcete voličov presvedčiť, že do politiky neprichádzate „rozkazovať"?

Kto si predstavuje velenie armáde tak, že generál niečo povie a niekoľko tisíc ľudí bez premýšľania zasalutuje, má trochu filmovú predstavu o tom, ako taká práca vyzerá.

Samozrejme sú situácie, keď veliteľ musí rozhodnúť a niesť za svoje rozhodnutie zodpovednosť. To k armáde patří. Ale než sa k tomu rozhodnutiu dostanete, musíte vedieť počúvať ľudí, ktorí danému problému rozumejú lepšie než vy. Musíte chcieť počuť aj názor, ktorý sa vám nepáči. A čím vyššiu funkciu máte, tým dôležitejšie to je.

Ako náčelník generálneho štábu som okolo seba nepotreboval ľudí, ktorí mi budú prikyvovať. Potreboval som ľudí, ktorí mi povedia: tu sa podľa mňa mýlite. Pretože keď rozhodujete o bezpečnosti krajiny alebo o životoch ľudí, je asi to najhoršie, čo môžete urobiť, začať veriť tomu, že máte vždy pravdu len preto, že máte tú najvyššiu hodnosť.

Politika je navyše úplne iný svet. Generálska hodnosť mi v nej nedáva žiadne zvláštne právo ani nárok. Pokiaľ budem senátorom, nebudem mať komu veliteľ. Budem mať zodpovednosť voči ľuďom, ktorí mi dali mandát. A bez schopnosti počúvať sa podľa mňa nedá robiť dobre ani jedno – viesť armádu, ani zastupovať ľudí v politike.

V armáde ste musel rešpektovať rozhodnutia civilnej politickej reprezentácie, aj keď ste s nimi možno nesúhlasil. Ak sa ako senátor dostanete do situácie, keď budete musieť rozhodovať o zásadnej otázke bezpečnosti proti názoru vlády, ako budete postupovať?

Bez problémov budem hlasovať proti vláde, ak budem presvedčený, že jej rozhodnutie nie je v zájme Českej republiky. A bude mi úplne jedno, aká vláda to práve bude.

Žijeme v parlamentnej demokracii. Parlament tu nie je na to, aby vláde slúžil alebo automaticky potvrdzoval jej rozhodnutia. Jeho úlohou je okrem iného výkon moci kontrolovať, korigovať a vytvárať mu protiváhu. A Senát je dôležitou súčasťou tohto systému.

To je zásadný rozdiel oproti mojej predchádzajúcej úlohe. Ako náčelník generálneho štábu som mal povinnosť dať politickej reprezentácii svoj najlepší odborný názor, upozorňovať na riziká a hovoriť otvorene aj veci, ktoré sa nepočúvali dobre. Mohli sme sa hádať, mohol som nesúhlasiť, ale legitímne rozhodnutie civilnej politickej reprezentácie som ako vojak musel rešpektovať. To je jeden zo základných princípov demokratického štátu.

Senátor ale vláde podriadený nie je. Mandát dostává od voličov a jeho zodpovednosťou je rozhodovať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia a podľa toho, čo považuje za záujem krajiny.

Takže pokiaľ budem mať na základe informácií, argumentov a skúseností za to, že vláda v nejakej zásadnej bezpečnostnej otázke robí chybu, poviem to otvorene a budem podľa toho hlasovať. Nie preto, aby som byl za každú cenu v opozícii, ale práve preto, že tak má parlamentná demokracia fungovať.

U bezpečnosti je to navyše obzvlášť dôležité. Rozhodnutia, ktoré urobíme dnes, môžu mať následky za desať alebo dvadsať rokov. Tam nemôže byť hlavným kritériom pohodlie vlády, stranícka disciplína ani momentálna politická popularita. Musí ním byť dlhodobý záujem a bezpečnosť Českej republiky.

Nebojíte sa toho, že vám práca pre armádu bude chýbať?

Bude. O tom vôbec nepochybujem.

V armáde som strávil väčšinu svojho dospelého života, v armáde som dospel. Prešiel som v nej od úplného začiatku až po náčelníka generálneho štábu, zažil som misie, rôzne jednotky, dobré i zlé časy, a hlavne obrovské množstvo ľudí, ku ktorým mám dodnes veľmi silný vzťah.

Takže keby som tvrdil, že jedného dňa si vyzlečiem uniformu a druhý deň mi na tom vôbec nič nechýba, nebola by to pravda.

Zároveň mi ale nechýba funkcia pre funkciu ani hviezdy na ramenách. Najviac mi budú chýbať ľudia a pocit služby, ktorý je s armádou spojený.

A práve preto kandidatúru do Senátu nevnímam ako nejaký útek do úplne iného života. Skôr ako pokračovanie tej istej veci iným sposôbom. Služba pre mňa totiž nikdy nezačínala a nekončila uniformou.

Aká je vaša predikcia pre skončenie konfliktu na Ukrajine? Ako si myslíte, že to podľa vás dopadne?

Vojny väčšinou nekončia v chvíli, keď si obe strany uvedomia, že mier je pekná vec. Končia v chvíli, keď aspoň jedna z nich dospeje k záveru, že pokračovaním už nedokáže získať viac, než koľko ju to stojí. A Rusko dnes podľa mňa v tejto fáze rozhodne nie je.

Z vojenského hľadiska je důležité, že Rusko síce nedosahuje svoje deklarované ciele tempom, ktoré by si predstavovalo, ale zároveň stále verí, že má čas na svojej strane. Že má väčšiu zásobu ľudí, väčšiu priemyselnú kapacitu, a predovšetkým že dokáže vojnu viesť dlhšie než Ukrajina a dlhšie, než ju bude Západ ochotný podporovať. Pokiaľ bude Moskva veriť práve tomu, nebude mať důvod urobiť skutočný kompromis.

Ostatne súčasné správanie Ruska tomu zodpovedá. Na bojisku nevidíme žiadny kolaps Ukrajiny ani nejaké rýchle ruské víťazstvo. Ruské postupy sú veľmi pomalé a za cenu vysokých strát. Zároveň ale Rusko ďalej útočí, obnovuje sily, rozširuje výrobu a snaží sa vytvárať dojem, že výsledok je len otázkou času. Analýzy z posledných týždňov pritom ukazujú, že ruské sily v roku 2026 svoje hlavné územné ciele neplnia a ich postup zostáva obmedzený.

Proto je podľa mňa chyba pozerať sa na koniec vojny len ako na otázku rokovacieho stola. Vyjednávanie vždycky odráža situáciu na bojisku, schopnosť oboch strán pokračovať a ich predstavu o tom, čo sa stane za pol roka alebo za rok. Pokiaľ bude Putin presvedčený, že za rok bude jeho pozícia lepšia než dnes, nebude mať dôvod dnes ustupovať. Naopak pokiaľ dospeje k názoru, že ďalší rok vojny jeho situáciu nezlepší alebo ju dokonca zhorší, vzniká priestor pre skutočné rokovanie.

A tu hrá zásadnú úlohu Západ. Nie preto, že by sme mali vojnu predlžovať, ale práve preto, že jej dĺžku ovplyvňuje aj to, aké kalkulácie robí Moskva. Pokiaľ Rusko dostává signál, že stačí vydržať, že západné spoločnosti budú unavené, podpora Ukrajiny zoslabne a politická rétorika sa postupne zmení, posilňuje to jeho motiváciu pokračovať.

Preto som spozornel aj pri nedávnom výroku ruskej veľvyslankyňe v Prahe, ktorá verejne ocenila, že česká vláda podľa nej „zmiernila protiruskú rétoriku". Premiér s jej interpretáciou nesúhlasil, ale samo o sebe je zaujímavé, co Moskva považuje za pozitívny signál. Rusi veľmi pozorne sledujú politickú vôľu západných krajín. Pre nich to nie je nejaká slovná hra. Je to jeden z parametrov, podľa ktorých posudzujú, či má zmysel vojnu ďalej ťahať.

A potom je druhá vec: akýkoľvek koniec bojov ešte automaticky neznamená mier. Z vojenského hľadiska musíme premýšľať aj o tom, čo sa stane deň potom. Kde budú stáť jednotky, aké budú bezpečnostné záruky, ako rýchlo dokáže Rusko obnoviť sily, koľko času získa na doplnenie ľudí, munície a techniky a čo mu zabráni o tri alebo päť rokov začať znovu.

Ak prímerie iba zakonzervuje situáciu a umožní Rusku zregenerovať armádu, potom sme vojnu nevyriešili. Len sme vytvorili operačnú prestávku.

Moja predikcia teda nie je, že vojna skončí v nejakom konkrétnom mesiaci alebo roku. Podľa mňa skončí vtedy, keď sa zmení ruská kalkulácia: keď Moskva pochopí, že ďalší čas už nepracuje pre ňu, že vojensky svojich cieľov nedosiahne a že pokračovanie vojny bude stáť viac než kompromis.

A ak chceme skutočne trvalejší mier, musia jeho podmienky zároveň zaistiť, že Rusko nebude mať možnosť a schopnosť o niekoľko rokov pokračovať tam, kde skončilo. To je podľa mňa oveľa důležitejšia otázka než samotný dátum, kedy sa prestane strieľať.

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí o vojákoch hovoria ako o „zelených mozgoch"?

Asi niečo podobné ako ľuďom, ktorí vojakom hovoria „gumy". V armáde sme si z podobných výrazov často dokázali robiť srandu sami zo seba. Kto v nej nejakú dobu slúžil, vie, že vojaci rozhodne netrpia nedostatkom humoru.

Ale ak to niekto myslí vážne ako urážku, asi by som mu odporučil, aby si niekedy s tými „zelenými mozgami" skutočne sadol a porozprával s nimi.

V armáde stretnete úplne rovnaké spektrum ľudí ako kdekoľvek inde. Len často nesú zodpovednosť, s ktorou sa väčšina ľudí v bežnom živote vôbec nestretne. Sú tam ľudia, ktorí pracujú s veľmi zložitými technológiami, riešia kybernetickú bezpečnosť, lietajú, operujú, plánujú, vedú tímy alebo zodpovedajú za techniku v hodnote miliárd alebo tiež za ľudské životy, ktorých hodnota je nevyčísliteľná.

Samozrejme ani uniforma z nikoho nerobí automaticky inteligentného, schopného alebo morálne lepšieho človeka. Ale tá predstava, že vojak je niekto, kto nemyslí a len slepo plní rozkazy, je dosť vzdialená realite. Moderná armáda naopak stojí na ľuďoch, ktorí musia vedieť samostatne premýšľať, rozhodovať sa pod tlakom a niesť za svoje rozhodnutia zodpovednosť.

A možno by som pripomenul ešte jednu vec. Tí ľudia dobrovoľne prijali záväzok, že keď bude naozaj zle, nepôjdu chrániť len sami seba a svoje rodiny. Pôjdu chrániť aj človeka, ktorý im dnes hovorí „zelený mozog" alebo „guma".

Zdroj: vlastné dopytovaĺnie

Foto: archív Karla Řehky (Facebook)