Život píše tie najprekvapivejšie scenáre aj tie, ktoré spájajú dve zdanlivo neprepojené sféry. Láska a smrť. Romantika a rozlúčka. Nežný sľub pre život a zároveň každodenný kontakt s tým, čo sa nevráti. Taký nevšedný príbeh sa skrýva za svadbou Martiny a Romana, ktorý je profesionálnym pracovníkom pohrebnej služby.
Podarilo sa nám spojiť s Martinou, manželkou muža "zo sveta ticha", a otvorene sme si s ňou porozprávali o živote, ktorý vyžaduje viac než len toleranciu. Muž, ktorý každý deň sprevádza ostatných na ich poslednú cestu? Aká to bola svadba? Odpovede vás možno prekvapia.
Niektoré milostné príbehy sú plné svetla, iné sa rodia vo tieňoch. Táto láska sa zrodila v tichu a v priestore, kde sa bežne nikto nestretáva, na pohrebe. Bol november, začiatok Dušičiek, a Martina žialila za svojím dedkom, keď sa po prvýkrát stretla s Romanom. Vysokým, mlčanlivým mužom so pohľadom, ktorý bol upokojujúci aj nepreniknuteľný zároveň. Bola poslaná na pohrebnú službu, aby zariadila podrobnosti pohrebu, výber rakvy, kvetín a hudby.
Na to nebola pripravená, mentálne ani prakticky, takže len stála v kancelárii a snažila sa potlačiť slzy a upokojiť svoje vlastné dýchanie. Roman ju prijal s takým pokojom, že mala pocit, že je v tom momente všade pokoj. Vysvetľoval jej, čo je potrebné, ponúkal možnosti, nehodnotil, netlačil, len tam bol. V jeho prítomnosti si uvedomila, že smrť nie je len o konci, ale aj o prechode a on bol ten, kto túto cestu poznal do najmenších podrobností.
Po pohrebe jej prišel e-mail s vyúčtovaním, ku ktorému Roman pripojil krátku vetu, ktorá rezonovala: "I v tom najväčšom smútku je miesto pre nové začiatky."
Najprv ju to zarazilo, ale niečo v nej ju prinútilo odpovedať. Po niekoľkých e-mailoch nasledovala káva. A potom ďalšia. Ukázalo sa, že Roman, napriek svojej profesii, nie je chladný ani uzavretý. Bol iný. Naučili sa mlčať, keď ostatní kričia, respektovať bolesť, nevnášať do sveta zbytočný chaos. Ich láska sa nevyvíjala rýchlo, nebola dramatická ani filmová, ale bola trvalá. Ako ticho v kostole. A to je to, čo Martinu okúzlilo.
Svadba s pohrebníkom však priniesla svoje špecifiká, ktorých by si nevšimol len ten, kto sa na život pozerá len povrchno. V prvej rade sa musela zmieriť s tým, že Romanova práca nikdy nekončí. U bežných párov sa rieši, kto bol v práci dlhšie, kto zabudol kúpiť mlieko. V ich vzťahu bolo potrebné počítať s tým, že telefón môže kedykoľvek zazvoniť a Roman by musel odísť alebo zabezpečiť dopravu. Ísť na pohreb, ktorý bol odložený kvôli zlému počasiu.
Boli dni, keď sa pripravovali na večeru a zrazu sa všetko zrušilo, pretože niekto zomrel a Roman jednoducho nemohol odmietnuť. Najťažšie na tom bolo, že nemohla byť nahnevaná. Vedela, že robí dôležitú prácu, vedela, že to nie je výhovorka. Ale vedieť niečo v mysli a cítiť to v srdci sú dve rôzne veci.
Príprava svadby bola preniknutá zvláštnou symbolikou. Hoci si obaja želali tradičný obrad, mnoho prvkov bolo ovplyvnených Romanovou profesou. Nechceli výzdobu ružovou alebo zlatou - zvolili si víno, bielu a tmavo zelenú. Všetko sa zdalo byť dôstojné, dokonca až posvätné. Na obrúskoch boli latinské citáty o večnosti a láske, niektoré si Roman zapísal z epitafov, ktoré si počas tých rokov zapamätal.
Ich svadobný deň sa konal v starom sídle, obrad bol civilný, ale mal takmer pohrebnej atmosféry – tlmené svetlá, živé kvety v sýtych farbách, stoličky usporiadané ako v kaplnke. Hostia boli prekvapení, niektorí možno aj trochu neistí, ale nikto nič nepovedal nahlas. Každý vedel, že je to jeho deň. A že by to malo byť tak, ako to chcú.
Miesto tradičnej torty si dali čierny makový koláč s vanilkovým krémom, ktorý bol zdobený jemným práškom perníkového prášku – pripomínal popol, a napriek tomu chutnal ako nebo. Hudbu vybral Roman. Zazneli piesne od Enyi, staré gregoriánske chorály, ale aj smutné piesne, ktoré sa bežne hrávajú pri poslednom rozlúčení.
"Chcel som, aby to malo hlbší význam," povedal vtedy Roman. "Uvedomiť si, že sobáš nie je len začiatok spoločného života, ale aj záväzok ísť spolu až do konca."
Naplánovali si medové týždne, ale nikdy necestovali. Prvý termín musel byť kvôli exhumácii zrušený, čo Roman nemohol odmietnuť. Podruhé im to pokazil pohreb dieťaťa, na ktorom rodine osobne pomáhal Roman, a potretí si ho sami zrušili. Už sa im nechcelo. Namiesto toho strávili víkend v Luhačoviciach, kde sa prechádzali po parku, mlčali a občas sa zasmiali. Roman však tiež spomenul, že park by bol ideálny pre urnový háj. Martina vedela, že má zmysel pre čierny humor, ale zároveň mala zmiešané čudné pocity.
Po svadbe spolu začali žiť. A hoci ich manželstvo pôsobilo navonok mierumilovne, skutočnosť bola iná. Roman sa často vracal domov unavený, premočený dažďom, nasýtený smútkom ostatných ľudí. Niesol s sebou ticho. Nie to pokojné, ale to ťaživé. Niekedy, keď si zapla hudbu alebo sa chcela zasmiat pri romantickej komédii, Roman proste prestal hovoriť a povedal: "Dnes to neviem."
Jeho práca ho zmenila. Začal sa stále viac zaujímať o smrť, a to nie len ako súčasť svojej profesie, ale ako o filozofii. Čítal knihy o posmrtnom živote, zbieral staré urny, ktoré vystavoval v obývacej izbe. Po nejakej dobe ich Martina presťahovala do pivnice. Mal dokonca aj suveníry z ciest – miniatúrne rakvy, lebky vyrezávané z dreva, starú pohrebnu výzdobu. Susedia sa ho pýtali, či je gót. Martina sa len usmiala.
Keď sa ho opýtala, či ho jeho práca ovplyvnila viac, než by mala, odpovedal:
"Niekedy sa cítim lepšie medzi nimi než medzi živými. Nepotrebujú nič. Sú pokojní."
A potom si uvedomila, že život s pohrebníkom nie je len o tom, že nevoní po kolínskej vode, ale o dezinfekcii. Je to život so smrťou na pozadí. Neustále. V chladničke vedľa jogurtov má balzamovacie rukavice. Vedľa zubnej kefky má vzorky voskov na zatvorenie úst. Na stene ich spálne visia fotografie z pohrebnej výstavy v Nemecku, ktorú Roman považuje za umelecké dielo.
Martina priznáva, že svadobná noc, na ktorú sa veľa neviest teší s očakávaním intímnosti a radosti, mala v jej prípade úplne iný nádych. "Bolo to zvláštne. Hoci som bola šťastná, že sme sa vzali, cítila som tiež, že si beriem niekoho, kto patrí do iného sveta. Po tanci a jedle sme spali v hotelovej izbe, ale Roman sa najprv dlho modlil. Mal svoj rituál – zapálil sviečku, otvoril knihu o duši po smrti a rozprával mi o tom, ako si predstavuje mier. Neviem, či som bola v tú chvíľu dojatá alebo vystrašená." Vo svojich spomienkach sa k tej noci vracia s úsmevom, ale aj s trochou nepochopenia. "Vedela som, že nie sme ako ostatní. Len som nevedela, ako veľmi sa to bude líšiť."
Opýtala som sa Martiny a spýtala sa jej, či by do toho išla znova. "Áno, ale s otvorenými očami. Je to dobrý človek. Čestný. Loyálny. Láskavý. Smrť ho však obklopuje natoľko, že niekedy zabúda, že som nažive. Že potrebujem smiech, život, svetlo. Niekedy mám pocit, že som si vzala niekoho, kto je už na pol ceste. Ale potom ma objíme a povie: „Si moja kotva v tomto svete. A viem, že to dáva zmysel.“
Mať doma muža, ktorý zosnulých každý deň oblieka, líči, pripravuje na rozlúčku a smrť nevníma ako tabu, ale ako súčasť každodenného života, znamená tiež žiť s iným druhom rutiny.
"Roman nikdy nechce, aby si ľudia doma robili srandu so smrti. Keď niekedy použijem čierny humor, urazí sa. Smrť je mu svätá. Niekedy má zvláštne nálady. Príde domov a ja už viem že ho to zasiahlo. Keď má dieťa pohreb alebo nehodu, jednoducho si sadne, dá si pohár vína a celý večer mlčí. A niekedy si prácu v hlave prináša do postele. Zaspí a hovorí zo sna. O rakvách, o menách, o tom, kto nemal kríž."
Jednou z najcitlivejších tém, o ktorých sa Martina rozhodla hovoriť, je problematika rodičovstva. "Roman vždy hovoril, že svet je pre nás príliš smutný na to, aby sme doň privádzali deti. Povedal, že vie, čo ich čaká. Hovorí, že sa každý deň stretáva s bolesťou rodičov, ktorí pochovávajú svoje najmenšie, a že by nezniesol myšlienku, že by jedného dňa musel stratiť niekoho tak milovaného. Chcela som deti, ale vzdaľa som sa. Dodnes neviem, či to bolo správne rozhodnutie." Aj keď dnes žijú pokojne, obaja v sebe nesú svoj tichý smútok - ona ten nenaplnený.
Hoci nie sú povrchní, obaja tvrdia, že sa u nich doma občas dejú zvláštne veci.
"Roman raz priniesol domov starý ruženec, ktorý našiel v kabáte zomrelého. Chcel ho zachrániť pred vyhadzovaním. Od toho dňa začal náš pes vyť každú noc o tretej hodine. Raz sa náš sporák zapil sám od seba. Že vraj to bol len skrat, ale ja mám pocit, že nás odvtedy niečo, alebo niekto sleduje. Roman to však berie s kľudom. Hovorí, že duše nás hľadajú len vtedy, keď sa cítia osamotené."
Martina niektoré veci nenahlas komentuje. Uvedomuje si, že to, čo by iní nazvali strachom, je pre jej manžela súčasťou intímneho sveta.
Jedna vec je sprevádzať cudzích ľudí, keď stratia svojich blízkych. Úplne iné je, keď smrť postihne samotného hrobníka. Málokto si uvedomuje, že človek, ktorý denne pracuje so zosnulými, môže byť oveľa zraniteľnejší než ktokoľvek iný voči smrti svojich vlastných blízkych. V jednej z najotvorenejších častí našej spovede sa manželka pohrebníka svätoželala:
"Keď mu zomrela matka, očakávala som, že bude silný, že to zvládne ako profesionál. Namiesto toho sa zrútil. Prvýkrát som videla, že chlad, pred ktorým sa celý život chránil, popraskal. A pod ním bol muž, ktorý nevedel, čo má robiť."
Smrť milovaného človeka pre nich nemá rovnaký charakter ako pre ostatných ľudí, nie je abstraktná, nie je anonymná.
"Vieme, čo sa stane s telom. Vieme, čo sa bude diať ďalej. A preto je to niekedy ešte horšie. Pretože do nevedomia nemôžete uniknúť,"
Povedal nám sám majiteľ pohrebného ústavu, s ktorým sme kontaktovali. Ostáva stáť pred truhlou nie ako ten, kto dáva pokyny, ale ako syn, brat, otec. Žiadna uniforma, žiadny profesionálny tón. Iba ako ďalší truchliaci, pre ktorého sa zrútil jeden z pilierov sveta. A potom sa ukáže, že aj tí, ktorí smrť denne sprevádzajú, sú nakoniec proti bolesti rovnako bezbranní ako ktokoľvek iný.
Život s pohrebníkom nie je pre každého. Je to ako žiť na hrane – medzi tichom a krikom, medzi pokorou a strachom, medzi smrťou a láskou.
Zdroj: autorský text, vlastné dotazovanie