„Bombardovať kvôli mieru je úplný nezmysel,“ hovorí aktivistka Yara Abu Aataya

Keď sa vás niekto opýta, odkiaľ ste, ako odpovedáte? Cítite sa viac ako Češka, alebo ako Palestínčanka?

Väčšinou hovorím Čecho-Palestínčanka, pretože mám pocit, že aj keď sú obaja rodičia Palestínčania, nepoznám nič iné ako Česko a Prahu, takže je to vlastne taký mix.

Ako vás formovala dvojitá identita?

Myslím si, že na začiatku to bol strašný stret tých dvoch identít. Bolo to veľmi náročné – v škole to vlastne všeobecne vnímať, že iné pravidlá v jednej kultúre fungujú úplne inak ako v tej druhej.

Mám pocit, že ma to veľmi formovalo až neskôr, keď som si uvedomila, že nie je zlé byť Arabkou alebo Palestínkou, pretože túto časť som v sebe do svojich osemnástich rokov strašne potláčala. Dokým som totiž nezískala český pas, mala som pocit, že vlastne nesmiem byť tou Arabkou a nesmiem prejavovať akékoľvek arabské rysy.

Luxusní vila na prodej v Šáreckém údolí, Praha 6

Show property

Aj napriek tomu, že vyzerám tak, ako vyzerám, a samozrejme mi to bolo veľmi podsúvané, tak ma aj tak nikto nepovažoval za Češku. O to viac sa to vo mne prelínalo, že im to chcem dokázať, že som.

Ste zároveň aktivistkou aj dizajnérkou. Bol to pre vás vždy prepojený svet, alebo ste sa jednej veci začali venovať až neskôr?

Mám pocit, že ten aktivizmus sa objavoval postupne. Už na strednej, na gymnáziu, som sa mu čiastočne venovala – bola som riaditeľkou Jedného sveta na Ohradnej.

Myslím si, že práve tam sa vo mne začala formovať potreba pomáhať, alebo skôr nejaká kapacita venovať sa iným problémom ako vlastným. Dalo mi to pocit, že to má väčší zmysel ako chodiť do práce a robiť len veci, ktoré ma tešia. Mala som pocit, že to, čo robím, by malo mať nejaký presah.

Potom to plynule na vysokej škole prešlo do fázy, kedy mi nedávalo zmysel o tom stále hovoriť – očakávala som, že ľudia budú dostatočne informovaní, že už o tom budú vedieť a nebudú ma vysávať ako zdroj tých informácií.

K aktivizmu som sa potom znovu vrátila v roku 2021, keď Izrael zaútočil na Gazu, a neskôr opäť po 7. októbri a izraelskej odvete. Nebola to úplne náhoda, skôr zhoda okolností, že som sa tomu začala venovať takto aktívne.

A to vďaka tomu, že ma vystrihli z Českej televízie, tak som vlastne dostala oveľa viac priestoru v médiách, pretože sa z toho stal virál. Ja som to totiž napísala na svoje sociálne siete – o tom, že ma vystrihli z Českej televízie, napriek tomu, že si ma tam pozvali.

A vďaka tomu, že sa to vystrihlo a že sa z toho stal virál, tak ma začali pozývať ďalšie a ďalšie médiá.

Takže nebyť toho, tak sa tomu vlastne ani nevenujem takto intenzívne.

A z akého dôvodu viete, prečo vás presne vystrihli?

Vystrihli ma a dali mi vedieť až o dva mesiace neskôr. Bolo to vlastne celé poskladané ako izraelský naratív toho, čo sa stalo Izraelčanom, ale bez kontextu toho, čo sa deje v Palestíne, to, čo sa deje mojej rodine.

Myslím si, že bolo strašne zaujímavé vidieť to, že áno – chceme si pozvať a vypočuť palestínsky hlas, ale už sa nám toľko nehodí, aby tam boli Palestínčania vidieť, že tiež trpia.

Pretože ja som v tom rozhovore, ktorý trval možno 40 minút, nepovedala nič kontroverzné. Povedala som veci, ktoré sú už dávno potvrdené – to, že Izrael používa ilegálny biely fosfor na civilnom obyvateľstve a podobne.

Vaša práca siaha od grafiky cez sklo až po svetelné inštalácie. Čo vás na dizajne najviac fascinuje?

Myslím si, že je to asi komunikácia s ľuďmi. Napriek tomu, že je to najťažšia disciplína – za mňa je to ten ľudský faktor, ktorý je zakaždým strašne iný. Je to fluidná práca s tým, čo človek očakáva a čo chce.

Funkcionalistická vila na prodej, Praha-západ, Okolí Prahy

Show property

Je to nejaká práca s klientom, ale zároveň aj určitá krása. Schopnosť pretaviť myšlienky do niečoho fyzického. Svetlo napríklad nie je fyzické, ale dá sa s ním pracovať prostredníctvom fyzických objektov. Keď som robila svetelné scény na elektronických akciách, tak to väčšinou bolo spojené s architektúrou. To je môj background – stavali sme malé objekty a tie sa osvetľovali.

Takže je to za mňa taká hra vecí, ktoré ma asi dohromady bavia.

Máte pocit, že slovenská spoločnosť rozumie tomu, čo sa deje na Blízkom východe? V oblasti SWANA Juhozápadnej Ázie a Severnej Afriky?

Myslím si, že je strašne náročné odpovedať na túto otázku, pretože na jednu stranu je pre nich strašne náročné to pochopiť, pretože si predstavujú… Ako to opísať? Tak ja možno začnem úplne od začiatku.

Myslím si, že Slováci všeobecne majú úplne inú perspektívu na svet mimo Európy. A môže to byť aj Japonsko, rovnako ako Juhozápadná Ázia. Mám ale pocit, že práve to rozdelenie na „my“ a „vy“ je to, čo z toho problému robí problém.

Vnímam to tak, že médiá zohrávajú veľkú úlohu v tom, že sa dehumanizujú Arabi všeobecne, a to už od 11. septembra 2001. Myslím si, že od invázie v Iraku sa tá situácia natoľko zhoršila, ale ten naratív stále funguje úplne rovnakým spôsobom.

Prezentujú sa USA, ktoré idú do Juhozápadnej Ázie vytvoriť demokraciu, ale bombardovať, aby sa vytvoril mier niekde – to je predsa absolútny nezmysel.

Takže za mňa ľudia v Čechách nerozumejú problematike Juhozápadnej Ázie, pretože médiá manipulujú s tým, ako tá situácia skutočne je a čo jej predchádza. A taktiež tým, že sa USA neustále prezentujú ako „the good guy“.

Stretli ste sa kvôli svojim názorom s nenávisťou a vyhrážkami?

Bohužiaľ od 7. októbra, vzhľadom na to, že som sa snažila vysvetliť, aké to je na tej druhej strane, a vzhľadom na to, že tam mám rodinu v Gaze, tak áno – stretla som sa s vyhrážkami. Dostávala som e-maily, ktoré prichádzali pravidelne, vrátane vyhrážok smrťou mne alebo mojej rodine. Boli to šialené e-maily, ktoré som potom aj zverejnila.

Požiadala som, aby sa tomu venovala polícia, ale odmietli to s tým, že nemajú dostatok dôkazov, čo je podľa mňa skôr spôsob, ako sa tomu nevenovať. Bolo to posielané na e-mail a dá sa to spätne dohľadať.

Takže sa tomu nikto nevenuje. Našťastie to už prestalo chodiť – povedzme pred pár mesiacmi – ale dovtedy to bolo veľmi intenzívne, bohužiaľ.

Stretli ste sa aj s obvinením z antisemitizmu?

Áno, pravidelne. Je to vlastne ironické, keď vezmem do úvahy, že Židia aj Palestínčania sú Semiti, takže byť antisemita moc nedáva zmysel.

Na konci februára zahájili USA a Izrael rozsiahle údery na Irán a región. Prekvapilo vás, že konflikt dospel až do tejto fázy?

Myslím si, že som na túto otázku vlastne už odpovedala v tej predchádzajúcej – neprekvapuje ma, že svet na to pristúpil. Nie je to niečo, čo by sa teraz malo komunikovať spôsobom, že USA prišli znova vytvárať demokraciu v Iráne.

Nehovorím, že situácia tam je ideálna, ale ani v USA nie je ideálna. Počet bezdomovcov a miera chudoby sa v USA neriešia, a namiesto toho sa v prvom rade financuje Izrael, čo vytvára absolútnu nerovnováhu v oblasti Juhovýchodnej Ázie a severnej Afriky.

Takže podľa mňa to nie je prekvapujúce a myslím si, že je to zároveň nejakým spôsobom aj odpútanie našej pozornosti a vytvorenie zmätku. Pretože v momente, keď v nás vznikne zmätok, prestaneme sa tomu venovať a prestaneme vnímať, že je niečo zle.

Takže tá časová línia tých udalostí – kedy sa zverejnili Epstein files alebo napríklad to, že uniesli venezuelského prezidenta – to sú podľa mňa všetko veci, ktoré majú podľa mňa vytvoriť určitý zmätok, aby sme tie veci prestali riešiť a aktívne sa proti nim vyjadrovať alebo proti nim niečo robiť.

Takže si myslíte, že svet skôr usiluje o rovnováhu síl medzi veľmocami než o to, aby bol všade mier?

Áno.

Stretávate sa s názorom, že by sa umelci vôbec nemali vyjadrovať k politike a k vojnám?

Ja si myslím, že… Myslím si, že to zaznelo niekoľkokrát aj z úst mojich priateľov – že to nemá úplne cestu von, keď sa tomu budem venovať, že tým nič nezmením a že bude lepšie, keď sa budem skôr venovať dizajnu. A že práve cez dizajn budem schopná vyjadriť aj niečo politické.

Ale väčšina dizajnérov podľa mňa skôr mlčí. Je to niečo, čo sa tak postupne učia, a mám pocit, že všeobecne v slovenskej spoločnosti ľudia nie sú naučení protestovať všeobecne – chodiť do ulíc, keď sa im niečo nepáči.

Koľkokrát sa vlastne ľudia objavili na uliciach, keď Macinka vyhrážal prezidentovi, hnutiu Pro život. Okrem 17. novembra si vlastne nevybavujem žiadne iné udalosti, a to je strašne málo. Keď sa pozriete na svet okolo nás, ľudia chodia do ulíc oveľa častejšie.

A je to podľa mňa niečo, čo ma veľmi mrzí – že to tu nie je automaticky vnímané ako niečo samozrejmé. Že keď sa mi niečo nepáči, tak proti tomu niečo robím.

Mám pocit, že ľudia sú tu rezignovaní na to, že môžu niečo zmeniť.

Keď sa odpojíte od správ a sociálnych sietí, čo vám robí radosť?

Box, hudba, priatelia, mačka. Prechádzky.

Keby ste mali možnosť povedať ľuďom na celom svete jednu vec o Palestíne, čo by to bolo?

Povedala by som: prajem slobodnú Palestínu. Prajem Palestínu, so she could be free. Nie „so she could be free“, ale „so she is free“. Wow, to by bolo krásne.

Tak ja vám veľmi pekne ďakujem za rozhovor.

Zdroje: redakcia, rozhovor