Dieťa si vo škole vybralo sériového vraha, hovorí herec Maximilián Kocek z Metódy Markovič

Nechcem povedať, že by mi herectvo vzalo detstvo – to sa tak nedá povedať. Nie som herec od malička ako niektorí. Ale začal som točiť v sedemnástich, mal som prvú svoju veľkú rolu v Sex O’clock. Potom som sa následne odsťahoval od rodičov a už som pracoval a zároveň robil školu, takže tým pádom priestor na to v tom pubertálnom veku „nič nerobiť“ zrazu nebol, pretože som musel byť zodpovedný a pracovať.

Tak si myslím, že voľné chvíle mi to zobralo – a dalo mi to vlastne skoro všetko, čo mám. Noví kamaráti cez Pražskú konzervatórium, kde som študoval herectvo, kolegovia, skúsenosti a nejaké naplnenie snov. Dalo mi to fakt strašne veľa.

Luxusní byt se zahradou na Praze 8 - 346m, Praha 8

Show property

A čo je výhoda mladého herca?

Výhoda mladého herca? Pre mňa je výhoda, že ako mám to šťastie byť v tom priemysle už takto pomerne skoro, tak padnem na pusu skôr než napríklad v tridsiatke. Ja mal totiž nejakú – ako som povedal – naivnú predstavu, že týjo: prišla ponuka, hlavná rola, tak teraz sa začne dariť, teraz budú chodiť ponuky, pôjde to ruka v ruke, bude to super.

Samozrejme to tak nebolo. Nič neprišlo a človek potom zápasí so sebavedomím a zároveň zisťuje, ako ten filmový priemysel vlastne funguje. Som rád, že som to zistil takto skoro, než aby mi to došlo až neskôr.

Čo je naopak najväčšia nevýhoda ako mladý herec?

Najväčšia nevýhoda? Ja mám na tom rád, ako to nie je stereotypné. Ale ako to práve nie je stereotypné, tak sa tá práca hrozne zvláštne dáva do rozvrhu. Ja som to vždycky musel urobiť nejako „do škatúľ“ – keď som mal rozvrh ako v škole, tak kam vtesnať tú prácu. Pretože dabing máte napríklad dopoludnia, predstavenie večer… a tak je to ako…

Vôbec to nie je pravidelné. Cez víkend človek veľa pracuje – hrá sa alebo skúša. A myslím si, že nevýhoda mladého herca je hlavne aj to, že ja to mám vyštudované a my sme so spolužiakmi rátali, koľko ročne vyjde ľudí z hereckých škôl (nepočítame ľudí, čo sú u filmu alebo v divadle a neštudovali to). Je to možno sto. Takže za rok vyjde 100 vyštudovaných hercov a uplatnenie má možno 15.

Keď sa v dnešnej dobe riešia nepo-babies, tak rozhoduje stále v tom priemysle, kto má viac kontaktov, alebo je to už na talente?

Som veľmi rád, že som túto frázu nedávno s niekým riešil, inak by som nevedel, čo to znamená — ale našťastie viem. Mám veľa kamarátov, ktorí sú z hereckých, slávnych rodín, a myslím si, že je to na obe strany.

Samozrejme ideš do toho pomyselného prahu už s tým štítkom, že tvoji rodičia sú známi, dobrí, talentovaní a skúsení herci — nejaká známka tam je. Tým pádom si ťa možno ľudia všimnú skôr ako niektorých iných hercov. Ale zároveň mi to príde ako veľká nevýhoda v tom, že práve tú známku máš. Pretože potom musíš… ako celý život sa snažíš nejak prekonávať svojich rodičov, alebo s nimi aspoň držať krok. A podľa svojich kamarátov to vidím tak, že sa človek snaží skôr dostať z toho tieňa a byť sám za seba. Čo chápem — a ja som rád, že vlastne z hereckej rodiny nie som.

Ako sa dá skĺbiť maturita, dospievanie a tlak roly, ktorá je mentálne náročná?

To sa samozrejme kombinuje ťažko. Keby na mňa neboli takí dobrí na Pražskej konzervatóriu, tak vlastne neviem, čo by som robil. Pretože to, že mi dovolili točiť — a ešte takúto rolu — počas maturitného obdobia, je veľká vzácnosť. Ešte pred šiestimi rokmi napríklad ľudí na natáčanie vôbec nepúšťali, teraz sa to našťastie zmenilo a mne to dosť pomohlo.

Napriek tomu bolo to náročné. Ja som sa samozrejme snažil učiť dopredu, ale fungujem na takej krátkodobej pamäti. Tým pádom: učil som sa v januári, ale v apríli som nevedel nič. A na maturitu — na ústnu konkrétne — som sa učil päť dní. Mal som na ňu čas, tak som si to tam trošku naplánoval, aby som netočil. Ale sú to dva mesiace, človek nemá voľný deň a každý večer sa musí na niečo učiť — buď na rolu, text, alebo maturitné otázky, slohy… a do toho som ešte robil muzikál v Kladne. Takže vždy bolo čo robiť.

Je niečo, čo ťa prekvapilo, keď si vstúpil do väčšej produkcie?

Tyjo, vlastne neviem… Asi ma prekvapilo, ako pekne sa správali aj ku mne ako k začínajúcemu hercovi. Pre mňa bol nezvyk, že ťa ráno niekto vyzdvihne, odvezie na natáčanie, prinesú ti kávu, veci… A pre mňa, ako pre sedemnásťročného chlapca, to bolo úplne zvláštne. Hovoril som si: veď ja sa oblečiem sám.

A zároveň som to nejako tušil, ale až keď som bol na tej opačnej strane, nie ako divák, tak mi došlo, ako je film vlastne trochu podvod. Že z človeka, ktorý nevie skoro nič, dokážeš na kamere urobiť všeumelca.

Keď sa porozprávame o Metóde Markovič: Straka – čo bolo najťažšie na tom hrať zlo? Pochopiť ho, alebo si ho pustiť k telu?

Ja si trúfam povedať, že som empatický človek, a pre mňa to bolo v niečom náročné. Z konzervatória a z rôznych divadelných a natáčacích roli som si našiel nejaký kľúč, ale väčšinou som s tými roľami mal niečo spoločné. Tu som spoločného nemal vôbec nič.

A zároveň my herci sa snažíme tie role – aj keď hráte napríklad zápornú rolu – nejako obhájiť. Pretože zlý človek väčšinou o sebe nehovorí, že je zlý. A tu to nešlo. Tu som si to nemohol obhájiť ani to pochopiť, pretože niektoré veci v tomto prípade, konkrétne v tom policajnom, jednoducho nedávajú zmysel. Logicky to nedáva zmysel: prečo to človek robil alebo ako toho bol schopný. Tak som na to musel ísť trošku odinakiaľ.

Prodej bytu 2+kk, Praha 3 Žižkov - 49, Praha 3

Show property

Veľa mi pomáhali režiséri, že sme to spolu veľa debatovali. Videli sme rekonštrukcie z VHS, ako reálne. Policajné spisy, ako 800 strán v PDF. A to som si nejako zložil, hľadali sme veľa vrstiev a snažili sa na tom mieste potom hrať tou danou situáciou.

Niekedy to bolo náročné. Boli momenty, keď sme mali päť natáčacích dní za sebou, takže potom sa dostať z tej role bolo náročnejšie. Ale myslím si, že točiť takúto postavu je o trošičku ľahšie ako ju hrať v divadle. A myslím psychicky. Pretože tam človek divadlo skúša dva mesiace alebo tri mesiace, každý deň štyri hodiny denne, dajme tomu. A ide to od začiatku do konca, stále sa to zastavuje, je to na preskáčku. Takže je to v niečom trošku viac technické.

A mne na tom hrozne bavilo to, aká to bola filmová škola pre mňa. Pretože na konzervatóriu ani na DAMU sa filmové herectvo vlastne neučí. A neviem, či to ide na prvý pohľad vidieť, ale je to naozaj odlišná disciplína ako to divadelné. A keďže som dostal túto možnosť hrať takúto postavu, tak sme to rôzne skúšali a vždycky keď som prišiel ďalší deň na natáčanie, tak ako keby to bol môj prvý deň. Pretože sme sa snažili hľadať vždy aspoň nejakú časť jeho alebo nejakú stránku, ktorá – ako s každým človekom – je iná.

On sa stále pretvaroval, bol ako chronický klamár, alebo tak sme ho my vnímali. Takže s každým človekom tá pretvárka bola trošku iná. Toto sme sa snažili hľadať. A to zlo, ako ses pýtala: musel som si v sebe niečo trošku odomknúť, aby som si vôbec dovolil byť hrubý, alebo mať nejaké agresívne sklony.

Pretože väčšinu z tých ľudí, s ktorými sa tam buď rvu alebo ich nejako urážam slovne, som poznal osobne. Tie dievčatá, s ktorými tam tá moja postava randí – okrem Kačky Falbrovej – to sú spolužiačky z konzervatória. A spolužiaci na internáte, na ktorých som tiež zlý, tak sú moji dobrí kamaráti z konzervatória.

Ty si v jednom z rozhovorov spomenul, že ti po pár dňoch natáčania empatia trochu zmizla. Ako sa to prejavovalo?

Ja som to vlastne pochopil až po nejakom čase, že to tak bolo, pretože v tú chvíľu som si to ani nedokázal pripustiť. Človek bol v tom, zároveň sa stále za niečím hnal — maturita, natáčanie, skúšky. Takže čas na nejaké väčšie premýšľanie o svojom osobnom živote veľmi nebol. A človek je proste chladný.

Mám slečnu, bývame spolu, a tá to — hlúpo povedané — schytávala odo mňa trochu najviac, pretože sme sa najviac videli. Bol som proste odtiahnutejší, chladnejší, ale nebolo to nič hrozného. Vždycky som si dal studenú sprchu, mal som deň voľno a bolo to zase preč.

Je niečo, čo ťa na reálnych záznamoch najviac zaskočilo?

No ono — a to som teda veľmi nehovoril — na tej VHS, kde je tá rekonštrukcia, je potom strihnuté aj ohliadanie miesta činu. Takže ja som vlastne všetky tie obete videl. To nebol veľmi dobrý pohľad. Zároveň som to nejako tušil z textu v scenári, ale keď som ho pozoroval v tých rekonštrukciách, tak tam bolo veľa takých mikrovecí, ktoré som sa snažil nájsť.

Napríklad som si odpozoroval jeho tik — také dlhšie mrkanie. Zároveň bol taký uvoľnený, akoby mu bolo dobre, že ho niekto počúva, niekto sa naňho pozerá. Trochu mu cukaly kútiky. A s akou ľahkosťou to rozprával.

Práve ja som tú empatiu strácal hlavne kvôli tomu, že on žiadnu nemal. A ja som hral — alebo som sa snažil vžiť — do niekoho, kto tú empatiu nemá. Pretože on tie činy opisuje, ako keby rozprával, že si ide kúpiť rohlík do samošky.

Tiež si spomenul, že ste s režisérmi riešili, či sa s ním vôbec stretnúť. Aké boli pre a proti?

Skôr prevládali proti. Ja som sa len zo zvedavosti opýtal režisérov pri jednej čítacej skúške, či ho mám vidieť, či to odo mňa vyžadujú. A oni povedali, že nie — že ho tiež nevideli.

Scenáristi, keď písali scenár, sa s ním tiež nestretli. S Markovičom áno, ten ešte stihol spolupracovať na scenári k druhej sérii. Ale my sme to vlastne nepotrebovali, pretože sme mali k dispozícii všetky záznamy. Zároveň nebolo isté, či by to stretnutie vôbec prijal. A úprimne — nám sa do toho ani veľmi nechcelo. My sme proste inscenovali a točili to, čo je v policajných spisoch.

Keď si sa pripravoval na tú rolu, povedal si si, že toto môže niekoho zraniť? Pracoval si s tou myšlienkou nejako?

Jasné, tá myšlienka tam prešla. Dosť som premýšľal, či tú rolu vlastne vziať. Ja si to vždycky rozdeľujem na dve roviny — profesnú a osobnú.

Tá osobná bola taká, že ja ako človek vlastne veľmi nemusím tie Netflix seriály o sériových vrahoch, pretože mi prídu neetické. Tie činy sú tam vidieť a mne to príde už cez čiaru. Že to ľudia vôbec tolerujú.

Keď som ale riešil tú morálnu hodnotu toho projektu, tak som si hovoril, že tu nejde o adorovanie zla alebo nejaký hype. Je to hlavne o tej policajnej práci. Je to kus histórie, ktorá sa reálne stala. A my sa predsa učíme dejepis práve preto, aby sa tie veci neopakovali. Učíme sa aj tie hrozné veci, aby sa znovu nediali. Takže si myslím, že aj tie škaredé príbehy sa majú rozprávať a pripomínať.

Potom vyšli nejaké články a rozhovory s pozostalými obetí a my sme sa to snažili urobiť čo najcitlivejšie. Režiséri, producenti aj scenáristi sa kvôli tomu znova zatvorili a niektoré veci upravovali podľa ich výpovedí. Všetky mená sú premenované. Vlastne okrem mňa a Markoviča by sa tam skoro nikto nemal spoznať.

Akú vetu by si si prial, aby si diváci odniesli o obetiach alebo o varovných signáloch?

To bude znieť ako obrovské klišé, ale mne príde: majme sa radi a buďme na seba opatrní. Ten svet je nebezpečný, nevyspytateľný. Zároveň nemusíme byť zbytočne podozrievaví.

Dosť ľudí mi písalo, že sa teraz pozerajú na všetkých chlapcov podozrievavo, že sa boja, že sú to úchyláci — čo si nemyslím, že sú všetci. Ale proste vážme si toho, že sa máme, a buďme na seba dobrí.

Máš pocit, že české rodiny vedia včas zachytiť varovné signály, alebo sa stále viac používa „on z toho vyrastie“?

Ono záleží, čo to za signály je. Taktiež to môže byť fakt detské hranie a potom sa to nemusí nikam vyvinúť v dospelosti — alebo naopak áno. Je to veľa individuálne a dosť náročná otázka.

Myslím si, že fakt záleží. A zároveň o našej generácii hovoria, že sme snowflakes len preto, že nahlas riešime svoje problémy, ktoré sa predtým vôbec neriešili — a to si myslím, že môže byť tiež nejaký menší dôsledok toho.

My ako sme otvorení a viac si o tom rozprávame, tak keď sa necítime dobre alebo je nám niečo zvláštne, tak to proste nepodceniť a nejako to riešiť.

Prečo podľa teba true crime v dnešnej dobe tak dobre funguje?

Nad tým som tiež dlho premýšľal. Celkovo vo svete aj tu v Českej republike ľudia majú radi kriminálky ako také — cítiť sa tým detektívom, hľadať vraha, tipovať si, kto to urobil.

A myslím si, že true crime funguje aj v tom, že sa to stalo, niekto na to pamätá a nejako sa mu to pripomenie — ako v tom zlom slova zmysle, tak aj v tom dobrom. Pretože si myslím, že to, čo ten seriál robí dobre, je vhľad do tej doby. Takže aj spomienky na tú doby, alebo že sa ľudia niečo dozvedia z tej doby — preto true crime funguje a je nejako riešený. Zároveň to vytvára medzi ľuďmi debatu.

A čo ťa tento prípad naučil o ľuďoch? Je niečo také?

O ľuďoch ako takých neviem, či ma niečo naučil. Naučil ma hlavne profesne — ako som povedal, bola to pre mňa filmová škola. Skúšal som si niekoľko vrstiev naraz.

Bol moment, keď za mnou prišiel Honza Vejnar, jeden z režisérov, a povedal mi: „Prosím ťa, teraz nechceme vedieť, čo si myslíš.“ Tak sme každý záber urobili úplne inak — chvíľu som bol smutný, ďalší záber nahnevaný, sebavedomý, nervózny, vystrašený… a oni to potom v strižni spojili všetko dokopy.

Takže ma to ako herca strašne posunulo, pretože som si mohol pred kamerou — čo my študenti konzervatória k tomu väčšinou nemáme tak blízko — vyskúšať niekoľko variantov. Bolo to fakt hravé a tvorivé a to ma na herectve baví. A zároveň som sa pozrel do nejakého zla a vyskúšal si ho.

Ty tiež hráš v televíznom seriáli Sex O’Clock. Ten seriál je o panictve a sociálnom tlaku. Myslíš, že je to v spoločnosti stále reálny stres, alebo už skôr mýtus?

Ja si myslím, že to nikdy neprestane byť aktuálne. Nejaký sociálny tlak bol vždycky — aj pred päťdesiatimi rokmi. Vlastne celú dobu, čo ľudstvo existuje, tu nejaký je.

Naša generácia, alebo aj tie mladšie, to majú ešte horšie v tom, že sú tu sociálne siete. Už sa nekomunikuje len face to face, ale veľa cez správy. A ľudia sú cez telefón často odvážnejší, takže si dovolia hovoriť horšie veci.

A u panictva to funguje podobne. Stačí, aby sa niekto na niekoho usmial alebo ho zhodil za to, že „ešte nič nemal“, a je to. Myslím si, že je to celkom bežné.

Pre mňa bol úplne fascinujúci moment, keď vyšla prvá séria. Bolo mi sedemnásť a napísala mi nejaká dievčina, že je strašne vďačná, že ten projekt vznikol. Mala depresie, raz sa pokúsila o samovraždu a nebola šťastná. A ten seriál jej zlepšil náladu, pretože jej ukázal, že to je normálne, že sa o tom hovorí a že v tom nie je sama.

Vtedy mi došlo, že síce nie sme doktori ani hasiči a nezachraňujeme životy, ale tá práca má nejakú hodnotu.

Máš nejakú najdivnejšiu správu, ktorá ti po vysielaní toho seriálu prišla?

Tých správ bolo viac. Ja nie som žiadny homofób, to vôbec — mám veľa kamarátov gayov. Ale začalo mi písať veľa chlapcov, že ma proste chcú. A potom prišla jedna veľmi nepríjemná správa, vlastne taká slohová práca snáď na päť strán. Ja som si to celé prečítal, ani neviem prečo. Boli tam dosť nechutné veci, takže to nebolo úplne príjemné.

A teraz najdivnejšie správy, čo dostávam, sú od dievčat, ktoré mi píšu, že som „strašne sexy ako vrah“. A to mi príde teda fakt veľmi divné.

K tomu sa chcem spýtať – keď sa na Netflixe vysielal seriál Monstrum, bola podobná reakcia aj na vrahov v ňom. Dá sa tomu nejako predísť, keď si sa na tú rolu pripravoval?

Ja už mal nejakú skúsenosť s fanúšikovskou odozvou zo seriálu Sex O’Clock, ale toto je iné. Je to intenzívnejšie, viac riešené, pretože je to kontroverznejšie téma.

Už aj o mne ako o hercovi, ktorý hrá Straku, vznikol edit. Zo srandy som si čítal komentáre. Ľudia tam písali, že to nie je obdiv k tomu kriminálnikovi, ale že sa im páči, ako to hrám, tak z toho urobili zostrihané video. Čo na jednu stranu chápem. Ale zároveň to tie vrahyne tak zvláštne romantizuje.

A potom je tu aj niečo ako fascinácia nebezpečenstvom, že sa niekomu páči ten pocit ohrozenia. Je to také zvláštne, ťažko povedať. Keď som ten edit videl po prvýkrát, hovoril som si: „Hmm, tak už je to tu.“

Navyše to vzniká hlavne na TikToku, kde sú mladší ľudia. A jedna známa učiteľka mi vyprávala, že dala deťom v tretej alebo štvrtej triede prezentáciu na tému, čo ich baví — a jeden chlapec urobil prezentáciu o Jeffreym Dahmerovi. A to mi príde hlúpe, že sa to dostáva k takto mladým deťom, ktoré to ešte nevedia morálne rozoznať.

Takže neviem, či riešením je zakazovať edity na hercov, alebo skôr viac sledovať, k čomu majú deti na sociálnych sieťach prístup.

Posledná otázka – máš nejaký film, ktorý ťa naučil viac ako škola?

Na konzervatóriu je to herectvo hlavne divadelné, veľa ideme do vnútra postavy. U filmu človek často vidí skôr ten výsledok. Ale veľa filmov ma veľa naučila alebo inšpirovala.

Napríklad skoro všetko s Leonardom DiCapriom. Colin Farrell je pre mňa strašne zaujímavý tým, že je v každom projekte úplne iný — a taký herec by som chcel byť. Nie hrať stále to isté len preto, že to raz fungovalo. A potom Jim Carrey, ktorý mi zase otvoril komediálny pohľad.

Učím sa z tých filmov stále. Nedokážem povedať jeden konkrétny, som v tomhle dosť nerozhodný.

Tak ja ti veľmi ďakujem za rozhovor.
Ja ďakujem.

Zdroj: redakcia, rozhovor