Zatiaľ čo u nás sa nevesty snažia schudnúť do svadobných šiat, v Mauritánii ich celé mesiace násilne vykrmujú až do vyčerpania. Tradícia, ktorá šokuje svet
Čím bola žena plnšia, tým bola považovaná za krajšiu, príťažlivejšiu a vhodnejšiu na vydaj. Mnohé dievčatá preto pred svadbou nečakali skúšanie svadobných šiat, ale bolestivý proces núteného priberania, známy pod názvom leblouh. Táto tradícia má korene v beduínskej kultúre a dodnes vyvoláva ostré debaty medzi ochrancami ľudských práv, lekármi aj samotnými Mauritáncami.
Čím bola nevesta väčšia, tým mala väčšiu šancu na vydaj
V minulosti žila veľká časť obyvateľov Mauritánie kočovným spôsobom života. Bohatstvo rodiny sa odrážalo aj na vzhľade žien. Zatiaľ čo chudobné ženy museli tvrdo pracovať, manželky bohatých mužov zostávali doma a nemuseli vykonávať fyzicky náročnú prácu. Práve preto sa plnšia postava stala symbolom prosperity, spoločenského postavenia a dobrého života.
Rodiny verili, že čím bude dcéra mohutnejšia, tým väčšiu šancu bude mať nájsť si zámožného manžela a zabezpečiť si lepšiu budúcnosť. Tradícia bola natoľko zakorenená, že mnohí rodičia považovali vykrmovanie dcér za svoju povinnosť. Verili, že bez neho by si dievča len ťažko našlo vhodného ženícha, píše The Guardian.
Dievčatá nútili jesť už od útleho detstva
Najšokujúcejšie na celej tradícii je vek detí.
Vykŕmovanie často začínalo už okolo šiestich alebo siedmich rokov. Dievčatá museli každý deň skonzumovať obrovské množstvo jedla a tekutín. Ich jedálniček tvorilo predovšetkým ťavie mlieko, kuskus, proso, arašidový olej či čistý živočíšny tuk.
Podľa odborných odhadov prijímali denne približne 14 až 16 tisíc kalórií, teda štvornásobok toho, čo bežne skonzumuje dospelý muž venujúci sa vrcholovej kulturistike. Na porovnanie, odporúčaný denný energetický príjem zdravej dvanásťročnej dievčiny činí približne 1 500 kalórií.
Odmietnutie jedla trestali bolesťou
Pre mnoho detí nešlo o dobrovoľné jedenie. Ak odmietali jesť alebo piť, nasledovali tresty. Staršie ženy, ktoré mali proces vykrmovania na starosti, používali rôzne bolestivé metódy. Medzi najznámejšie patrilo bolestivé stláčanie prstov alebo kože medzi drevenými tyčkami, štípanie či bitie.
Ak dievča odmietlo jesť alebo už nemohlo pokračovať, nasledovali tresty. Medzi najznámejšie patrila metóda nazývaná zayar. Staršie ženy vložili prsty na nohách dieťaťa medzi dve drevené tyčky a postupne ich stláčali. Bolesť mala dieťa prinútiť, aby pokračovalo v jedle. Podľa výpovedí pamätníčok nebolo výnimočné ani to, že dievčatá museli zjesť vlastné zvratky, ak nedokázali jedlo udržať v žalúdku.
Podľa historických svedectiev boli niektoré deti nútené denne vypiť až 20 litrov ťavieho mlieka a zjesť niekoľko kilogramov jedla bez ohľadu na to, či boli hladné alebo nie.
Dvadsaťpäťročná Mariam Mint Ahmed patrí medzi ženy, ktoré sa dnes proti tejto tradícii otvorene stavajú.
Je našou povinnosťou ako mladej generácie skoncovať so zvykom, ktorý ohrozuje naše životy. Poznám mnoho dievčat, ktoré boli proti svojej vôli vykrmované len preto, aby sa vydali. Väčšina z nich dnes trpí vysokým krvným tlakom, srdcovými chorobami alebo ďalšími zdravotnými problémami,
povedala pre CNN.
Podľa nej boli dievčatá nútené jesť obrovské porcie jedla a zapíjať ich miskami kozieho alebo kravského mlieka. Pri spomienkach na tieto praktiky sa neubránila slzám.
Podobnú skúsenosť má aj Selekeha Mint Sidi.
Maminka ma začala násilím vykrmovať, keď som mala trinásť rokov. Bila ma, aby som zjedla viac mastného kuskusu a tučného jahňacieho mäsa. Po každom jedle som mala pocit, že mi žalúdok praskne,
spomína.
Dnes je sama matkou malej dcéry a tvrdí, že svoju dcéru by nikdy ničomu podobnému nevystavila.
Neexistuje žiadny dôvod, prečo by som ju mala nútiť prechádzať tým, čím som si prešla ja.
Najšokujúcejšou časťou celej tradície sú metódy, ktorými boli dievčatá nútené jesť. Ak niektorá odmietla ďalšie sústo alebo už nezvládala piť, nasledoval trest.
Podľa výpovedí žien im zväzovali prsty na nohách medzi dve drevené tyčky. Keď odmietli pokračovať v jedle, tyčky sa stláčali, čo spôsobovalo neznesiteľnú bolesť. Iné ženy spomínajú na bitie, štípanie alebo psychický nátlak.
Zvracanie po jedle pritom mnoho starších žien nepovažovalo za problém. Verili, že ide o prirodzenú súčasť procesu vykrmovania.
Miesto mlieka aj chemikálie pre zvieratá
Podľa zástupkyne Populačného fondu OSN (UNFPA) Mar Jubero Capdeferro sa situácia v posledných rokoch v niektorých prípadoch dokonca zhoršila. Keďže suroviny postupne zdraželi a mnoho rodín si ich už nemohlo dovoliť, objavil sa nový problém. Niektoré ženy začali miesto jedla používať veterinárne steroidy určené pre rast hospodárskych zvierat alebo lieky zvyšujúce chuť do jedla. Lekári upozorňujú, že takéto praktiky môžu mať vážne zdravotné následky, píše The Washington Post.
S núteným vykrmovaním je spojené vyššie riziko kardiovaskulárnych ochorení, cukrovky, problémov s pohybovým aparátom, komplikácií v tehotenstve aj psychických následkov spôsobených dlhodobým tlakom.
Mladá generácia tradíciu odmieta
Dobrou správou je, že pohľad na ženskú krásu sa v Mauritánii postupne mení.
Predovšetkým vo veľkých mestách mladé ženy stále častejšie odmietajú tradície svojich babičiek. Športujú, viac sa zaujímajú o zdravý životný štýl a nechcú riskovať celoživotné zdravotné následky len preto, aby splnili očakávania spoločnosti.
Podľa predstaviteľov OSN sa situácia výrazne zlepšuje práve v mestách.
Dnes už ženy pracujú, športujú a oveľa viac sa pohybujú než predtým. Mladá generácia si uvedomuje následky obezity a od tejto tradície postupne ustupuje,
uviedla Capdeferro.
Na vidieku tradícia stále prežíva
Mauritánia sa jej však zatiaľ úplne nezbavila.
Štúdia organizácie Social Solidarity Association ukázala, že vo veľkých mestách bolo nútenému vykŕmovaniu vystavené približne 7 percent dievčat, zatiaľ čo vo vidieckych oblastiach sa tento podiel pohyboval až okolo 75 percent.
Dôvodom je predovšetkým silný vplyv staršej generácie.
Najnovšie dostupné odborné materiály UNICEF z roku 2025 stále uvádzajú leblouh medzi škodlivými tradičnými praktikami, ktoré sa v Mauritánii stále vyskytujú, aj keď v oveľa menšej miere než v minulosti. Najčastejšie sa s ňou možno stretnúť v odľahlých vidieckych komunitách, kde sú tradičné predstavy o kráse a manželstve stále veľmi silne zakorenené.
Päťdesiatpäťročná Achetou Mint Taleb je presvedčená, že ide o správnu tradíciu.
Chudé dievčatá prinášajú hanbu svojej rodine aj celému kmeňu. Muži si ich jednoducho nevšímajú. Ja som vykŕmila obe svoje dcéry, keď mali osem až desať rokov. Obe sa čoskoro vydali, mali deti ešte pred sedemnástymi narodeninami a dnes som na ne pyšná,
povedala.
Ani kritika mladších žien jej názor nezmenila.
Viem, že mladá generácia s tým nesúhlasí. Mne je to ale jedno. Chcem zostať verná našim tradíciám.
Zdravotníci upozorňujú, že následky tejto tradície vidia vo svojich ordináciách prakticky každý deň.
Každý deň hospitalizujeme veľké množstvo obetí núteného vykŕmovania. Väčšina prichádza z vnútrozemských oblastí, kde sa táto tradícia stále dodržiava. Zdá sa, že naše varovania zatiaľ neboli dostatočne vypočuté,
uviedol lekár Vadel Lemine z Národnej nemocnice v hlavnom meste Nouakchott.
Sociológovia zároveň upozorňujú, že úplné odstránenie tejto tradície nebude jednoduché. Podľa analytika Lemrabotta Brahima je totiž predstava, že krása, manželstvo a plnoštíhla postava patria neodmysliteľne k sebe, stále hlboko zakorenená v mysliach mnohých matiek, najmä na vidieku.
Príbeh Mauritánie ukazuje, ako rozdielne môžu byť predstavy o ženskej kráse naprieč svetom. To, čo je v Európe často dôvodom k diéte, bolo v tejto africkej krajine po celé generácie považované za vstupenku k lepšiemu životu. Dnes však stále viac mladých Mauritániek hovorí jasné „nie“ tradícii, ktorá ich podľa nich pripravovala nielen o detstvo, ale mnohokrát aj o zdravie.
Ženská obriezka, detské sobáše i mnohoženstvo
Nútené vykrmovanie dievčat nie je jedinou kontroverznou tradíciou, ktorá v Mauritánii pretrváva. Krajina dlhodobo čelí kritike tiež kvôli mrzačeniu ženských pohlavných orgánov (FGM). Tento zákrok podstupujú dievčatá zvyčajne ešte pred dosiahnutím 15 rokov, často z náboženských či kultúrnych dôvodov. V mnohých komunitách je obriezka dodnes považovaná za symbol čistoty, cnosti a predpoklad pre uzavretie manželstva, hoci so sebou nesie celoživotné zdravotné i psychické následky.
Mauritánia sa zároveň radí medzi krajiny, kde sú stále rozšírené detské sobáše. Podľa údajov UNICEF bola ešte v roku 2017 viac ako tretina dievčat vydatá pred dovŕšením 18 rokov a časť z nich dokonca pred pätnástymi narodeninami. Takéto skoré manželstvá zvyšujú riziko komplikácií počas tehotenstva a pôrodu a často znamenajú koniec vzdelávania aj detstva.
V krajine je navyše legálne aj mnohoženstvo. Muž môže mať až štyri manželky, ak splní podmienky stanovené miestnou legislatívou a islamským právom. Napriek tomu, že postavenie žien sa v posledných rokoch postupne zlepšuje, ochrancovia ľudských práv upozorňujú, že tradičné zvyky stále výrazne ovplyvňujú život mnohých dievčat, najmä na vidieku.
Mauritánia však neprekvapuje len neobvyklými predstavami o ženskej kráse. Krajina si dodnes uchovala aj množstvo svadobných zvykov, ktoré sa výrazne líšia od tradícií v Európe aj vo väčšine arabského sveta. Jedným z nich je aj výber svadobných šiat, ktorý môže návštevníkov tejto africkej krajiny poriadne prekvapiť.
Prečo nevesty v Mauritánii nevstupujú do manželstva v bielom? Namiesto tejto farby si obliekajú čiernu a dôvod mnohých prekvapí
Keď sa povie svadobné šaty, väčšina ľudí si automaticky predstaví dlhé biele šaty, ktoré už po stáročia symbolizujú čistotu, nevinnosť a nový začiatok. V mnohých krajinách sveta je biela farba neodmysliteľnou súčasťou svadobného obradu, zatiaľ čo čierna býva spájaná predovšetkým so smútkom a pohrebmi, píše The Observers.
V africkej Mauritánii je to však úplne inak. Miestne nevesty sa už po celé generácie vydávajú oblečené do čiernej farby. Pre cudzincov môže byť takýto zvyk prekvapivý, pre obyvateľov tejto západoafrickej krajiny ide ale o jednu z najdôležitejších svadobných tradícií, ktorá sa dedí z generácie na generáciu.
Tradičný svadobný odev nesie názov lakhel. Ide o kvalitnú čiernu látku bohato zdobenú výšivkami, ktorú rodiny pripravujú s mimoriadnou starostlivosťou. V niektorých rodinách sa s jej výrobou začína už krátko po narodení dievčatka.
Výroba takýchto šiat môže trvať celé roky. Každá výšivka má svoj význam a svadobný odev sa často stáva rodinným dedičstvom, ktoré pripomína úctu k predkom a zachovávanie tradícií. Podľa miestnych obyvateľov by nevesta, ktorá by si na svadbu obliekla inú farbu, porušila zaužívané zvyky a prejavila neúctu voči svojej rodine i kultúrnemu dedičstvu.
Zaujímavosťou je, že táto tradícia sa týka výhradne žien. Ženíchovia naopak vstupujú do manželstva oblečení v bielom odeve.
Tradícia má estetické, zdravotné aj náboženské vysvetlenie
Mauritánci uvádzajú niekoľko dôvodov, prečo sa čierna farba stala symbolom svadby.
Jedným z nich je dávny ideál krásy. V minulosti boli za mimoriadne atraktívne považované ženy s veľmi svetlou pokožkou a žiarivo bielymi zubami. Práve kontrast medzi čiernym odeve a svetlou pleťou mal podľa miestnych predstáv ženskú krásu ešte viac zvýrazniť.
So tradíciou sa spája aj staré presvedčenie, že prírodné látky používané na výrobu svadobného odevu, ktoré sa kedysi dovážali predovšetkým zo susedného Mali, mali priaznivo pôsobiť na pokožku. Ľudia verili, že pomáhajú zmierňovať tmavé škvrny na koži a prispievajú k jej zdravšiemu vzhľadu. Napriek tomu, že moderná medicína tieto účinky nepotvrdila, tradícia pretrvala dodnes.
Svoje miesto má aj náboženský rozmer. Niektorí Mauritánci odkazujú na islamské tradície, podľa ktorých prorok Mohamed spájal čiernu farbu s víťazstvom a cťou. Aj preto je v krajine vnímaná ako farba dôstojnosti a významných životných okamihov.
Svadba bola udalosťou celej komunity
Manželstvo malo v tradičnej mauritánskej spoločnosti mimoriadny význam. Nešlo len o spojenie dvoch ľudí, ale aj dvoch rodín a často aj celých kmeňov. Svadobné oslavy teda bývali jednou z najvýznamnejších spoločenských udalostí roka. V čase kočovného života trvali bežne až sedem dní, až s príchodom modernejšieho spôsobu života sa postupne skrátili na niekoľko dní alebo jediný slávnostný večer. Súčasťou osláv bola hudba, spev, tanec, bohaté hostiny aj návštevy príbuzných, ktorí prichádzali z veľkých vzdialeností, aby novomanželom zaželali šťastný spoločný život, píše portál culture.gov.mv.
Nevestu zdobili ženy z rodiny
Ešte pred samotnou svadbou sa nevesta tradične pripravovala výhradne v kruhu žien. Príbuzné jej zapletali vlasy, zdobili ju šperkami zo zlata, striebra i drahých kameňov, voňavými olejmi a kadidlom. Významnou súčasťou príprav bolo aj zdobenie rúk a nôh hennou, ktorá je v Mauritánii symbolom krásy, šťastia a požehnania pre nový život. Po obrade nasledoval slávnostný sprievod nevesty sprevádzaný hudbou, spevom a tradičnými blahoželaniami. Staršie ženy pri tejto príležitosti odovzdávali novomanželke rady a odporúčania pre manželský život.
Každá krajina má svoje svadobné zvyky
Mauritánia nie je jediným miestom na svete, kde svadobné šaty nie sú biele. V Indii si mnoho neviest oblieka červené sárí ako symbol šťastia a plodnosti. V Číne dominuje červená farba, ktorá má priniesť prosperitu a šťastný osud. V Japonsku zase nevesta počas obradu často vystrieda niekoľko tradičných odevov rôznych farieb.
Biele svadobné šaty sa vo svete rozšírili až v 19. storočí po svadbe britskej kráľovnej Viktórie, ktorá si v roku 1840 obliekla biele šaty. Dovtedy nosili nevesty v Európe šaty rôznych farieb podľa miestnych zvykov a možností rodiny.
Príbeh Mauritánie tak pripomína, že svadobné tradície sa vo svete výrazne líšia. To, čo je v jednej krajine symbolom smútku, môže inde predstavovať krásu, úctu k predkom i začiatok spoločného života.
Zdroj: autorský text, The Guardian, CNN, The Washington Post, UNICEF (odborné materiály z roku 2025), UNFPA (Populačný fond OSN), Mauritánske ministerstvo kultúry (culture.gov.mr), The Observers
