Svet na hypotéku: Haaland nie je najväčším nórskym bohatstvom. Je ním rozhodnutie, ktoré zmenilo celú krajinu
Keď sa povie Nórsko, väčšine ľudí sa vybavia fjordy, vikingovia alebo Erling Haaland. Málokto však vie, že krajina s necelými 5,6 miliónmi obyvateľov spravuje najväčší štátny investičný fond na svete. Vznikol vďaka rope, dnes však zarába na tisíckach firiem od Silicon Valley až po Európu. Čo sa od Nórov môžeme naučiť o budovaní bohatstva?
Keď si dnes začnete čítať o Nórsku, je veľká šanca, že počas pár minút skončíte u Erlinga Haalanda. Dozviete sa, že trávi dovolenku na 57-metrovej superjachte Elis Et Mar, ktorej prenájom vyjde na 300 tisíc dolárov týždenne a že to teda asi znamená, že nemá vlastnú loď. Alebo sa dozviete, že sa objavil na prehliadke Dolce & Gabbana alebo že miluje kabelky značky Hermès. Ako fajn, zaujímavé, ale ja som chcela viac a tak som skončila pri niečom, čo má hodnotu cez 2 bilióny dolárov. A nebol to Haaland.
Položila som si totiž jednoduchú otázku. Čo urobíte, keď pod vašou krajinou objavíte obrovské nálezisko ropy a do štátnej pokladnice začnú prúdiť miliardy?
Otázka, ktorá zmenila Nórsko
Samozrejme nebolo to tak, že by Nóri objavili ropu a na druhý deň založili investičný fond. V roku 1969 bolo v Severnom mori objavené obrovské nálezisko Ekofisk a do štátnej pokladnice začali postupne pritekať prvé miliardy. Počas 70. a 80. rokov štát investoval do infraštruktúry, verejných služieb aj sociálneho systému. Zároveň však silneli obavy, že sa celá krajina stane na rope príliš závislou. A práve vtedy začali Nóri premýšľať inak. Čo keď raz ropa dôjde? A čo z nej zostane pre budúce generácie?
Odpoveď prišla v roku 1990, kedy parlament schválil vznik štátneho investičného fondu. Prvé peniaze doň však dorazili až v roku 1996, keď mal štát prvýkrát dostatočný rozpočtový prebytok.
A v roku 2001 potom prišlo možno najdôležitejšie rozhodnutie zo všetkých. Nórsko zaviedlo pravidlo, podľa ktorého môže vláda čerpať iba očakávaný výnos fondu, ktorý dnes činí približne 3 % jeho hodnoty ročne. Samotný kapitál zostáva investovaný a ďalej rastie.
A teraz si predstavte, že ste premiér Nórska. Máte peniaze a predstúpite pred občanov a namiesto sľubov nižších daní, vyšších dôchodkov alebo nových ciest poviete: Nie. Väčšinu tých peňazí neminieme. Odložíme ich stranou a budeme ich investovať aj pre generácie, ktoré sa ešte len narodia. Nalejme si čistého vína. Koľko politikov by dnes dobrovoľne oznámilo, že miliardy radšej nechajú svojim nástupcom než svojim voličom?
Ako premenili ropu na majetok
Fond funguje vlastne prekvapivo jednoducho. Prebytočné príjmy z ropy a zemného plynu štát neposiela rovno na bežné výdavky, ale prevádza ich do investičného fondu, ktorý ich investuje po celom svete. Pravidlá určuje nórsky parlament spolu s ministerstvom financií. Samotné rozhodnutia o tom, do čoho investovať, ale robí Norges Bank Investment Management (NBIM), investičná divízia nórskej centrálnej banky. Približne 700 ľudí spravuje portfólio podľa dlhodobej investičnej stratégie, nie podľa toho, kto práve vyhral voľby.
Fond investuje hlavne do akcií, dlhopisov, komerčných nehnuteľností a infraštruktúry pre obnoviteľné zdroje. Vďaka tomu vlastní podiely približne v 7 200 spoločnostiach po celom svete. Medzi nimi sú Apple, Microsoft, NVIDIA, Alphabet (Google), Amazon, Meta, Taiwan Semiconductor (TSMC), Broadcom, JPMorgan Chase alebo Eli Lilly. Je dosť možné, že práve čítate tento článok na iPhone, alebo počas dňa otvoríte Facebook alebo Instagram a večer si niečo objednáte na Amazone. Moje obľúbené Spotify majú v portfóliu tiež. A na tom všetkom nórsky fond zarába.
Výsledok? Najväčší štátny investičný fond na svete. Jeho hodnota dnes presahuje 2,1 bilióna dolárov a vlastní približne 1,5 % všetkých verejne obchodovaných akcií na svete. V prepočte to znamená zhruba 8 miliónov korún na každého z 5,6 milióna obyvateľov. Nóri tak nepremenili ropu len na peniaze. Premenili ju na spoluvlastníctvo malej časti svetovej ekonomiky.
Čo to znamená pre bežného Nora
Jasné, že každého napadne otázka: Keď má Nórsko najväčší štátny investičný fond na svete, dostáva každý Nor časť týchto peňazí rovno na účet?
Nie.
Štát si z fondu každý rok berie len obmedzenú časť. Zvyšok zostáva ďalej investovaný a zarába. Tieto peniaze potom putujú do štátneho rozpočtu a pomáhajú platiť zdravotníctvo, školy, dôchodky, cesty aj ďalšie verejné služby. V roku 2026 nórsky štát plánuje využiť z fondu približne 579 miliárd nórskych korún, čo zodpovedá asi 27 % výdavkov štátneho rozpočtu. Dôležitejšie je ale niečo iné.
Pretože má nórsky štát popri daniach ešte druhý stabilný zdroj príjmov, nemusí sa v rovnakej miere spoliehať na zadlžovanie. A keď príde hospodárska kríza alebo sa ekonomike prestane dariť, má z čoho časť výdavkov pokryť. Nórsko si tak vďaka fondu vytvorilo väčšiu finančnú stabilitu.
A čo Slovenská republika?
Slovenská republika síce nemá ropné polia v Severnom mori, ale rozhodne nie je bez hodnotného majetku. Štát drží väčšinový podiel v ČEZ a vlastní tiež ČEPS, Lesy Slovenskej republiky, Budějovický Budvar, DIAMO alebo Letisko Praha. A nejde o drobné. Len dividendy z ČEZ v posledných rokoch predstavovali pre štát desiatky miliárd korún ročne.
Rozdiel je v tom, čo sa s tými peniazmi deje ďalej. Slovensko nemá fond, do ktorého by časť výnosov zo štátneho majetku ukladalo a investovalo na ďalšie desiatky rokov. Peniaze väčšinou rovno mieria priamo do štátneho rozpočtu, kde sa použijú na bežné výdavky alebo pomôžu zalepiť deficit.
Nejde o to, že by Slovensko malo nórsky model okopírovať. Nórsko malo ropu, my máme inú ekonomiku aj iné možnosti. Ale možno by sme si mali položiť otázku, či by aspoň časť peňazí, ktoré štátu zarába jeho vlastný majetok, nemala pracovať aj pre ďalšie generácie. Rovnako ako v Nórsku.
Zdroje: autorský text, komentár, NBIM, Regjeringen, Reuters
