Sirény, výbuchy a ja čakám na odvoz do práce. Česká sestra v Izraeli lieči rakovinu v podzemných krytoch.
Ak vás niekedy zaujímalo, aké to je prežiť si viacero životov, Martina vám to môže určite priblížiť. Málokto zažil pestrejší život ako práve ona. Vo svojom živote strávila veľa času v Kanade, Kapskom Meste, Írsku, na Novom Zélande a teraz sa chystá aj na Antarktídu. Zdravotníctvo v Čechách je podľa nej zastarané a najlepšie jej je tam, kde sú fajn ľudia.
Vy teraz pracujete v nemocnici v Jeruzaleme, ako ste sa k tejto práci dostali?
Po dobrovoľníctve v hospici v Jeruzaleme som vyštudovala BA Nursing na Tel Aviv University. Som „čerstvá“ sestra, štátne skúšky som zložila v roku 2019.
Popsali by ste nám prosím pre čitateľov svoju súčasnú pracovnú pozíciu?
Pracujem na hematoonkologii, čo je oddelenie, kde sa staráme o pacientov s rakovinou krvi. V čase mieru. Teraz je situácia trochu iná, silno pripomína dobu covidovú. Pacientov máme rozdelených podľa stupňa pohyblivosti, kto nemôže dôjsť do krytu, je spust`aný do podzemia (garáže a sklady predĺžené na provizórne oddelenia) a mobilní pacienti zostávajú na regulérnych oddeleniach. Nie je dostatok personálu (SR má 9,5 sestier na 1000 ľudí oproti 6 sestrám na tisíc ľudí v Izraeli), máme veľa personálu na fronte, len z môjho oddelenia 2 sestry, lekári, tiež manželia kolegýň sú odvelení, čo komplikuje situáciu. Školy v Izraeli sú zatvorené a nemocnica ponúka „tábory“ pre deti, ale situácia je hektická. Takže sa všetko musí rôzne kombinovať a koncentrovať. Teda ja sa teraz starám o pacientov onkológie, transplantácie kostnej drene, hematológie a teraz aj gynekoonkológie. Na starosti mám 6–8 pacientov cez deň, v noci viac.
Vedeli ste vždy, že chcete pracovať v zdravotníctve? Prípadne čo vás k tomu viedlo?
Ja na každom kontinente robila niečo iné... knihovníčka v medzinárodnej škole v Kapskom Meste, bachárka v Kanade, študovala a dobrovoľníčila som v Írsku a na Novom Zélande som si pri štúdiu privyrábala prácou vychovávateľky v materskej škôlke…
Vy ste sa silno angažovali počas doby covidu, keď ste v Tel Avive denne očkovali veľké množstvo ľudí. Ako túto skúsenosť spätne vnímate?
Ako jeden z veľkých omylov, keď som uverila tomu, čo mi bolo povedané. Snáď som sa z toho poučila. Ohľadom morálneho poškodenia sestier v dobe covidovej som napísala doktorandskú prácu.
Aké vnímate rozdiely oproti slovenskému zdravotníctvu?
Neporovnateľné.
Nie je vidieť doktora ťukať do počítača pred pacientom. Všetko je elektronické, výsledky dostáva pacient okamžite v aplikácii zdravotnej poisťovne. AI je nutnosť. Pomáha s komunikáciou, máme pacientov z celého sveta, je potrebné sa dohodnúť. Otec nepočuje… a ani lekár, ani sestry na ušnom oddelení v slovenskej nemocnici nepoužívajú AI prepis reči do písaného slova… jednoducho na pacienta kričia a potom sa čudujú, že on nepočuje… na ušnom…
AI kondenzuje lekárske správy, kontroluje, že sa tam zbytočne neopakujú vyriešené problémy, upozorňuje, ak si testy protirečia. Vytvára skvelé grafy a piktogramy, ktoré pomáhajú pacientom pochopiť chorobu.
Tiež kultúra je úplne iná. Krstné mená a neexistencia vykania vytvárajú úplne inú atmosféru.
Na urgentnom príjme sú neustále dobrovoľníci a rozdávajú obložené chleby, kávu, čaj, limonády… klauni na detskom oddelení, rôzne skupiny dobrovoľníkov ochotní zariadiť čokoľvek, pomôcť, kde je potrebné, postarať sa… je to chaos. U nás pacient dostane lieky v nemocnici. Ja potrebujem vedieť presne kedy a čo berie. No a ak onkologický pacient potrebuje niečo z kardiológie, tak tam jednoducho zatelefonujem a potrubnou poštou dorazí liek. V podzemných krytoch potrubie nefunguje, tam pobiehajú dobrovoľníci, väčšinou civilná služba.
Vôbec, pacienti sú neustále obklopení rodinou, koncept „návštevnej dvojhodinovky“ nepoznáme. Ocko má v pondelok operáciu. Mama má sedieť doma a čakať na telefonát. U nás čaká rodina v nemocnici. Takže lekár hovorí po zákroku z očí do očí, môže reagovať nielen na slová, ale aj na reč tela, mimiku rodiny, či pochopili, čo hovorí, dá čas na otázky. Ako po telefóne podať zlú správu? To je super neludské….
Práca v zdravotníctve môže byť psychicky veľmi náročná. Snažíte sa o duševnú hygienu? Čo vám pomáha?
Na psychiku mám tréning z väzenia. A som veľmi aktívna, každý deň v **gym**, po práci ventilujem s kolegyňami. A cestujem. Kedykoľvek to len ide, lietam po svete, leziem po horách a kecám sa so zaujímavými ľuďmi.
Situácia v Izraeli teraz nie je úplne jednoduchá. Premýšľali ste o návrate do Českej republiky?
Rozhodne nie, špeciálne nie kvôli situácii v Izraeli.
Skúšala som sa vrátiť v decembri 2021. A keďže mám medzinárodné vzdelanie (University of South Africa, Tel Aviv University, Dublin University College, Mohawk College Canada, teraz aj Massey University New Zealand), tak som musela skladať skúšky v Česku. Ošetrovateľské. A prepadla som. Lenže na skúškach bolo so mnou veľa rusky hovoriacich sestier, slovo dalo slovo, a ony mi dali vypracované otázky. V ruštine. Takže som to nabiflila a na druhýkrát prešla. A potom som sa mala ešte dostaviť k praktickej časti, lenže medzitým vypukla vojna na Ukrajine a môj profesor z Izraela ma pozval na humanitárnu misiu na hranice Moldavsko/Ukrajina.
Takže ja som tam pracovala ako sestra / sociálna pracovníčka. A po 4 mesiacoch otvorili Nový Zéland (dovtedy bol v covid karanténe) a ja som mohla odletieť dokončiť tam PhD thesis, na ktorej som začala pracovať po mojej skúsenosti s Pfizer očkovaním v Izraeli… no a nedávno, keď som sa informovala na ministerstve zdravotníctva SR o mojich skúškach, tak mi povedali, že by som ich musela skladať od začiatku. A ja tie otázky vypracované v ruštine stratila niekde na Ukrajine…
K terajšej situácii… Pri dohadovaní rozhovoru ste spomenuli kryt priamo v nemocnici. Ako veľmi sú podľa vás ľudia oboznámení s dostupnosťou krytov? Viete, kde sa nachádzajú a kam sa ísť schovať?
Asi som zlý človek na túto otázku. Kde sú okolo mňa kryty, netuším (v dome kryt je, ale nikdy som tam nebola. V gyme je kryt tiež, ale nevyužívam ho), aplikáciu, aby som dostala osobné varovanie v telefóne, mám vypnutú. Aplikáciu na kryty nemám.
Nemocnica stiahla nechodivých / zle pohyblivých pacientov do podzemia. Pôrodnice sú v podzemí za každého stavu. Takže ja pracujem niektoré smeny v bunkri, poschodia mínus 3 a mínus 6, a iné dni na 9. poschodí. Teoreticky za zvuku sirén sa máme odobrať do vyhradeného priestoru. Úprimne (a tým porušujem nemocničné príkazy) ja zostávam s pacientmi na izbách… lebo oni sú unavení a často spia.
Médiá hlásia, že sirény sa v Jeruzaleme ozývajú pomerne často. Aký je to pocit a dá sa na ne zvyknúť?
Človek sa nevyspí… a musí sa prispôsobiť ľuďom okolo. Napríklad teraz v sobotu som sedela na zastávke a čakala na nemocničný minibus. Sirény, obloha plná bielych obláčikov, výbuchy… ja čakám na odvoz do práce a sledujem to. Minibus v prípade sirén zastaví, ak o to niektorá z cestujúcich sestier požiada. V tom prípade, kto chce, vylezie, ľahne si na zem a drží si hlavu. Zvyšok sedí v busu a čaká. Ak nikto nepožiada o zastavenie, tak sa proste ide ďalej, nad hlavou rany, telefóny po celom minibuse vyzváňajú a upozorňujú na nebezpečenstvo. Je to taký absurdný.
Vy ste sa počas svojho života dostali do Namíbie, Kanady, Južnej Afriky, Nového Zélandu, Írska a Izraela. Kde vám bolo/je najlepšie?
Všade je fajn, keď tam sú prima ľudia….
Máte do budúcna v pláne nejaké ďalšie sťahovanie?
Podala som žiadosť na šesťmesačný pracovný pobyt na Antarktíde, pretože to je kontinent, kde som ešte nebola. A čakám vo fronte, ktorá je super dlhá.
Veľmi pekne ďakujem za úprimný rozhovor.
Zdroje: autorský text, rozhovor
