„Motoristi sa zosmiešňujú sami tým, čo hovoria,“ tvrdí Daniel Kortus.

Ste vedec, ale tiež pôsobíte na sociálnych sieťach. Cítite sa niekedy viac ako influencer než ako vedec?

Asi všeobecne áno. Veda ma samozrejme baví, robím ju rád, ale zisťujem, že ma všeobecne viac baví komunikácia tej vedy. Samozrejme mám pre vedu nadšenie, preto som si aj robil doktorát z organickej chémie, ale učiť a hovoriť o tých veciach je pre mňa asi zaujímavejšie než byť zatvorený v laboratóriu, pretože som celkom komunikatívny typ.

Takže v porovnaní s niektorými mojimi kolegami, ktorí tu trávia naozaj veľa času výskumom a je to pre nich to hlavné, to mám skôr tak, že ma baví tú vedu komunikovať navonok a hovoriť o nej. Influencer je pre mňa taký silný výraz, ešte stále som si na to nezvykol, ale asi sa to tak dá povedať.

Čo vás viac hnevá, hlúpi ľudia alebo múdri ľudia, ktorí manipulujú?

Múdri ľudia, ktorí manipulujú, rozhodne. Tam asi vôbec nie je o čom. Keď si to človek vezme z praktického hľadiska – a teraz to nemyslím nejako urážlivo – hlúpy človek nemôže narobiť toľko škody ako múdry človek, ktorý zámerne manipuluje a klame.

Pronájem rodinného domu, Praha západ - 226, Okolí Prahy

Show property

Kde je tá hranica, kedy vedec už stráca svoju dôveryhodnosť tým, že sa stáva aktivistom?

Ja si myslím, že tá hranica by vôbec nemala existovať. Pokiaľ ide o aktivizmus, tak ako sa naň pozerá tu na Slovensku, najmä na zelený aktivizmus, často je vnímaný ako niečo veľmi negatívne. Aktivista je potom braný ako človek, ktorý sa prilepí na cestu, pretože chce zachrániť planétu, alebo cáka rajčinovú omáčku na umelecké diela.

Lenže toto nie je aktivizmus. To je práve tá hlúposť, o ktorej sme hovorili pred chvíľkou. Tým sa samozrejme nič nespraví a akurát to ľudí štve. Takže vlastne z môjho pohľadu kvôli týmto ľuďom, ktorí sa naozaj lepia k ceste a podobne, je v spoločnosti oveľa viac naštvania voči aktivizmu, než koľko si zaslúži.

Aktivizmus sám o sebe znamená upozorňovanie na nejaký problém a vlastne aj ja by som sa mohol považovať za aktivistu. Tým, že upozorňujem na klimatickú zmenu a hovorím, že je to problém, že nám tu ľudia klamú.

Na Slovensku je ale naratív okolo aktivizmu skôr trochu negatívny, takže o sebe verejne nehovorím, že som aktivista. Keď sa nad tým ale zamyslím, tak by som si tak pokojne mohol hovoriť.

Keď idete do debaty, idete ešte vysvetľovať, alebo ju chcete vyhrať?

Nu, myslíte do debaty všeobecne, napríklad v nejakom rozhovore, alebo keď sa s niekým rozprávam?

Aj keď sa s niekým rozprávate.

Ako kedy. Ale toto je dobrá otázka. Keď sa rozprávam o klimatickej zmene napríklad v krčme s kamarátmi, tak tam samozrejme po troch pivách na seba kričíme, ale v dobrom. Takže tam je jasné, že ego chce, aby som vyhral. Ak je to ale nejaká debata, kde vidím, že naozaj hovorím s človekom, ktorý mi napríklad neverí, tak mi nejde o to vyhrať, pretože viem, že tým by som ho vôbec nepresvedčil.

Väčšinou, keď sú to debaty s ľuďmi, ktorí ma nejakým spôsobom konfrontujú – že sa to nedeje alebo že klíma sa menilo vždy – snažím sa ich skôr vypytovať. Ako vieš, že sa to dialo vždy? Kto ti to povedal? Aké máš dôkazy, že táto klimatická zmena je rovnaká ako tie v minulosti?

Tým ľuďom potom často začnú dochádzať argumenty a ja u nich skôr zasejem semienko pochybnosti, než keby som sa ich snažil presvedčiť o svojom názore. Takže s kamarátmi sa hádam rád, trochu egoisticky, ale s ľuďmi, ktorých nepoznám, o tejto téme radšej nie.

Existuje niečo, o čom ľuďom ohľadom klímy nehovoríte, pretože by vás za to "zrušili"? Napríklad práve na sociálnych sieťach?

Nie, takto úplne nie. Keď si vezmem, čo všetko ľudia môžu na sociálnych sieťach hovoriť, myslím si, že taká vec v klíme ani neexistuje. Sú ale veci, ktoré napríklad nehovorím, pretože by mohli byť pre ľudí príliš desivé. Takže určitý filter určite mám.

Ono to vlastne pomáha – nešíriť toľko tú... ako to povedať... snažím sa z toho nerobiť väčší problém, než to je. Naopak sa to snažím trošku zľahčovať. Aj ten obsah, ktorý vytváram, má byť skôr vtipný, snažím sa, aby mal odľahčený charakter.

Pronájem bytu s balkonem 2+kk, Vinohrady, Praha 2

Show property

Dalo by sa o tom ale hovoriť oveľa vážnejšie a serióznejšie, pretože táto téma naozaj nie je ľahká. Dotýka sa nás všetkých a mali by sme ju brať naozaj vážne. Do budúcnosti by sa nám totiž mohlo vypomstiť, ak to robiť nebudeme.

Bude sa mať generácia Z horšie než generácia ich rodičov?

No, tak toto je skôr taká… Z pohľadu zmeny klímy si myslím, že nie – je to ešte príliš krátka doba na to, aby sme niečo takéto zpozorovali. Zároveň však chcem veriť, že čím ďalej viac budeme vidieť dôsledky klimatickej zmeny, tým viac ju začneme brať vážne a začneme ju riešiť.

A že aj ľudia, ktorí prídu po nás o sto rokov, sa budú mať lepšie, ako sa máme my. V to by som chcel veriť.

Hovoríte, že fakty prestávajú fungovať. Čo teda funguje?

Hmm... Snažím sa, keď to beriem podľa seba, hovoriť fakticky, ale tie fakty sú skôr pozadie toho, čo vytváram. Snažím sa v prvom rade nejakým spôsobom cieliť na emócie ľudí.

Preto tam dávam napríklad tváre politikov, ktorí hovoria nezmysly, a až potom na nich pedagogicky ukazujem, čo je na tom, čo hovoria, zle. Takže fakty sú podľa mňa veľmi dôležité, ale samé o sebe nezaujmú pozornosť na prvý pohľad.

Keby som začal hovoriť o klimatických zmenách a bol by som tam hneď len ja bez nejakého kontextu, tak to nikoho nebude zaujímať. Ale keď je tam nejaký politik, ktorý budí vo verejnosti minimálne kontroverziu, tak sa na to skôr niekto pozrie a polovica ľudí sa to bude páčiť – alebo možno ešte viac, že ho to trochu zosmiešňuje.

Hoci ja to neberiem tak, že ho zosmiešňujem. Podľa mňa sa zosmiešňuje sám tým, čo hovorí. Keď to ale pekne podám a fakticky celé odôvodním, tak vo finále ľudia tie fakty prijmú a zároveň sa pri tom aj zabavia.

Takže si myslím, že primárne je chytiť pozornosť niečím zábavným. Takto to robím ja. Samozrejme to ide aj prostredníctvom negatívnych emócií. Že by som človeku veľmi nadával – to by som tiež mohol a niekoho by to bavilo – ale to nie je pre mňa. Takže sa snažím upútať pozornosť skôr zábavou.

Čoho sa bojíte viac – klimatická zmena, alebo ľudí?

Ty jo… ľudí sa asi všeobecne nebojím. Takže skôr klimatické zmeny.

Existuje bod, za ktorým už tú klimatickú krízu nepôjde riadiť a budú ľudia musieť len prežívať?

To je veľmi katastrofický scenár, ale niekoľko takýchto bodov, ktorým sa hovorí body zlomu, skutočne existuje. Sú to väčšinou hranice, za ktorými vieme, že sa daný ekosystém začne rúcať a už s tým nebudeme môcť nič zásadné urobiť.

To sa teraz začína diať napríklad u koralových útesov, ktoré majú niekde medzi 1,5 až 2 stupňami takzvaný bod zlomu. Ak bude priemerná teplota na Zemi vyššia, tak väčšinu z nich už nebudeme schopní zachrániť. Museli by sme totiž z atmosféry odstraňovať oxid uhličitý, aby sa jeho koncentrácie znížili a planéta sa zase ochladila.

My ale zatiaľ nie sme schopní ani ustáliť emisie, ktoré stále rastú a zvyšujú sa. Takže to sú práve tie body zlomu. Ak by sa zrútili korálové útesy ako ekosystém, vlastne ani nevieme, čo všetko by to spôsobilo.

Každopádne nejde len o to, že by sa potápači nechodili pozerať napríklad do Egypta. Sú s tým spojené oveľa zásadnejšie veci – rozmnožujú sa tam ryby, poskytujú úkryt množstvu živočíchov a podobne. Ovlplyvnilo by to teda obrovskú časť morského ekosystému.

A takých bodov zlomu je viac. Väčšinou sú však na vyšších hraniciach oteplenia a dúfam, že sa tam nikdy nedostaneme. Keby sa globálne oteplenie podarilo udržať pod tromi stupňami, bolo by to naozaj dobré.

Už tri stupne sú naozaj veľa, ale nad tromi stupňami vlastne vôbec nevieme, čo by sa s klímou dialo.

Takže si myslíte, že sme ako spoločnosť bližšie k adaptácii, alebo kolapsu?

Myslím si, že je to dosť na hrane. Opravdu balansujeme. Niekoľko štyri roky, keď je v Amerike Donald Trump, ktorý popiera klimatickú zmenu, alebo aj niektorí politici tu v Európe, podľa mňa ešte nemusí byť zásadný problém. Keby sa to ale opakovalo druhýkrát alebo tretíkrát, tak už si myslím, že by to problém byť mohol.

Máme my jednotlivci ešte nejakú reálnu zodpovednosť, alebo je to len ilúzia?

Máme všetci zodpovednosť, určite. Vlastne neviem, či ste počuli o takej tej uhlíkovej stope, keď si každý má počítať, aký má dopad – napríklad keď idete autobusom alebo letíte lietadlom.

Tento koncept je síce reálny, ale zároveň ho vymysleli fosílne spoločnosti, aby tú vinu za to, čo sa deje, rozložili medzi jednotlivcov a nebola len na nich.

Najväčšiu zodpovednosť za klimatickú zmenu majú najväčší emitenti, to je jasné. Ale každý z nás tým, ako sa správa k svojmu okoliu, buď prispieva k tomu celku, alebo sa snaží s tým niečo robiť. Či už ide o stravu, ktorú si človek vyberá, alebo o to, či lieta lietadlom, alebo nie.

Často ale majú tieto individuálne voľby oveľa menší efekt, ako si myslíme.

Napríklad triedenie plastov klimatickú zmenu nevyrieši – ekologicky to má zmysel, ale na klímu to zásadný vplyv nemá. Rovnako tak prestať jesť mäso ako jednotlivec problém nevyrieši, to by sa muselo zmeniť na úrovni celej spoločnosti.

Naopak emisie z osobnej dopravy môžeme ovplyvniť pomerne dosť. Ak človek býva v meste a rozhodne sa chodiť peši alebo jazdiť na bicykli namiesto auta, sú to práve tie kroky, kde ako jednotlivci dokážeme reálne ovplyvniť svoje celkové emisie.

Je z tohto hľadiska dnes morálne obhájiteľné mať deti?

Ja si myslím, že áno. Je to veľká téma a pre mňa je vlastne smutné a trochu ma to aj straší, že si niekto myslí, že by bolo nemorálne mať deti.

Ja to mám úplne naopak. Ľudská populácia je už prakticky na svojom vrchole a ak nebudeme mať deti, bude len starnúť a budú nám chýbať mladí ľudia.

A kto vlastne tvorí zmeny? Kto robí v spoločnosti objavy a posúva ju dopredu? No predsa mladí ľudia. Ak tu budeme mať za 50 rokov krajinu plnú päťdesiatnikov a sedemdesiatnikov, tak pochybujem, že sa nám podarí niečo zásadné zmeniť.

Ja sám deti nemám, takže sa mi to hovorí jednoducho, ale rozhodne ich plánujem mať. A je mi ľúto, keď niekto premýšľa o svojom živote tak, že je ako vírus alebo nejaká ťarcha na tejto planéte a nechce kvôli tomu mať deti, pretože tak to určite nie je.

Prečo klimatická politika tak ľahko nahráva populistom?

Pretože je jednoduchšie zatvárať oči a upokojovať ľudí, že sa nič nedeje, než vyjsť von a povedať, že máme problém, ktorý sme si navyše spôsobili sami. Tým vlastne vzniká určitý obraz kolektívnej viny.

Ľudstvo sa za posledných dve sto rokov dostalo do obrovského bohatstva a vďačí za to z veľkej časti využívaniu fosílnych palív. Keby sme ich nezačali využívať, pravdepodobne by sme stále žili v niečom ako pokročilý stredovek.

Ale zároveň je dobré, že sme fosílne palivá objavili a využívame ich. Zabezpečili nám blahobyt – vďaka nim máme všetko, čo dnes máme. Lenže si to zároveň vybiera svoju daň. Meníme zloženie atmosféry aj oceánov a vlastne celé podnebie, a to rýchlejšie, než to, kedy planéta zvládala prirodzene.

Deje sa to naozaj nevídanou rýchlosťou. Lenže toto ľuďom hovoriť nie je niečo, s čím sa vyhrávajú voľby. A preto to nahráva populistom, ktorí budú tvrdiť, že ľudia upozorňujúci na klimatickú zmenu sú blázni, alarmisti alebo ľavičiari, ktorí nás chcú len obmedzovať a regulovať.

A nezačína už táto celá kríza byť skôr krízou dôvery než klimatickou krízou?

Kríza dôvery sa podľa mňa prejavuje vo viacerých oblastiach než len v klimatickej zmene, ale je jej súčasťou. Nedôvera vo vedu je niečo, čo ja počúvam naozaj často – na sociálnych sieťach aj všeobecne. Ľudia hovoria, že vedci v 70. rokoch strašili ochladzovaním, teraz strašia otepľovaním, predtým strašili ozónovou dierou a dnes už nie, alebo že varovali pred kyslými dažďami a nič z toho sa nestalo.

Ľudia si ale často neuvedomujú, že to, že sa už dnes nehovorí o ozónovej diere alebo kyslých dažďoch, je práve vďaka tomu, že vedci prišli na to, čím sú tieto problémy spôsobené, a celosvetovo sa začalo pracovať na tom, aby sa neprehlbovali.

To, že sa o ozónovej diere alebo kyslých dažďoch už toľko nebavíme, je teda dôsledok toho, že veda odhalila ich príčiny a navrhla riešenie. A svet sa dokázal dohodnúť – napríklad v prípade ozónovej diery na tom, že sa prestanú používať freóny, ktoré ju spôsobovali.

A to by sa naopak malo vyzdvihovať ako obrovský úspech – že sme schopní celosvetovo niečo zmeniť, keď chceme. Namiesto toho sa to ale často používa ako argument proti vede.

Takže tá nedôvera je veľká, aj keď sa tomu vlastne nedá úplne čudovať. Množstvo informácií, ktoré sa na nás valí zo sociálnych sietí i ďalších zdrojov, je obrovské a je strašne ťažké sa v tom zorientovať.

Človek ale niečomu veriť musí. A ja by som bol rád, keby sme verili skôr vede a faktom než nejakým ideológom.

Myslíte si, že politici ako Filip Turek vedome manipulujú, alebo sami veria tomu, čo hovoria?

Na začiatku som si myslel, že tomu veria. Viem, že ma sleduje, alebo že pozná moju tvorbu. Postupne som sa ale dozvedel viac vecí, takže dnes som osobne presvedčený, že to robí zámerne.

Keď Petr Macinka spochybňuje klimatickú krízu, ale zároveň ten rezort riadi, je to zlyhanie systému?

On už tam teraz myslím nie je, teraz je tam Igor Červený, ale chvíľu tam Petr Macinka bol. Nepovedal by som, že je to zlyhanie systému.

Ja by som povedal, že keby sme na niekoho mali ukazovať, tak oni skôr nasýtili naratív, ktorý tu vlastne nemal toľko zástancov. Teda že „zlá Európska únia“ sa nás snaží regulovať a ničí európsky priemysel kvôli zelenej politike. Oni priamo oslovili tú časť spoločnosti, ktorá na toto počúva.

Takže si nemyslím, že je to chyba systému, skôr spôsobu, akým sa veci okolo klimatickej zmeny komunikovali. Pretože tu to naozaj nikto veľmi nevysvetľoval a nečudujem sa, že na veľa ľudí mohlo pôsobiť to, čo sa hovorilo napríklad o Green Dealu – že nám budú zakazovať spaľovacie motory a podobne.

Na niektorých ľudí to proste funguje a "motoristi" si len veľmi dobre našli svoju cieľovú skupinu.

Chodili vám od zástancov motoristov hejty alebo osobné útoky?

Neviem, či sú to priamo zástancovia motoristov, ale osobné útoky mi chodia, to áno. Na sociálnych sieťach ma to však toľko netrápi. Väčšinou ide o vulgárne nadávky.

Často sú to nálepky typu, že som ekoterorista, komunista, ľavičiar, dogmatik alebo demagóg. Vlastne mi to celkom dobre ukazuje, ako sa časť spoločnosti pozerá na niekoho, kto hovorí o klimatickej zmene z pohľadu vedy.

Ja vôbec nerozoberám politiku, alebo minimálne rozoberám ich politiku, skôr len poukazujem na to, že hovoria nezmysly a automaticky som za to označovaný ako ľavičiar.

Tie útoky sú ale väčšinou práve tohto rázu – smerujú týmto smerom.

Keď už ide o nejaké vyhrážky, tak to mi samozrejme príjemné nie je. Bohužiaľ sa to ale deje a asi to stretáva každého, kto je nejakým spôsobom viac viditeľný.

A je nejaké tvrdenie motoristov ku klimatickej kríze, ktoré vás fakt pobavilo, pretože nie je pravdivé?

No prakticky všetky tie veci, čo hovoria.

Keď napríklad Peter Macinka suverénne v nejakej predvolebnej diskusii hovorí, že slnečná aktivita má oveľa väčší efekt než my ľudia, tak si hovorím: naozaj, Peter? Naozaj si myslíš, že klimatológov nikdy nenapadlo pozrieť sa na oblohu? Že videli ten obrovský termonukleárny reaktor a mávli nad tým rukou s tým, že to nebudú skúmať?

Mňa vlastne baví, s akou istotou tie veci hovoria, akoby na to prišli len tak od stola. Pritom ide o veci, ktoré sa vyvrátili už v 80. rokoch a dezinformačná scéna ich len stále dokola opakuje a šíri.

Takže keď sa títo ľudia vyjadrujú k fyzike alebo chémii, tak som skôr pobavený.

Keď Peter Macinka vysvetľoval, ako funguje logaritmická krivka a že vplyv oxidu uhličitého je logaritmický, takže už nemôže nič spôsobovať, tak to sú momenty, kedy mám vlastne radosť, že som objavil niečo, čo je pre mňa zábavné.

Má klimatická politika právo obmedziť slobodu spojenú s autami?

Myslím si, že to vlastne žiadnu slobodu neobmedzuje. Technológie sa jednoducho vyvíjajú ďalej. Myslím si, že za 20, 30 alebo 40 rokov sa na to budeme pozerať podobne, ako keby ste sa ma pýtali v čase, keď prichádzali autá so spaľovacím motorom, či sa tým ľuďom obmedzovala sloboda jazdiť na koni.

Autá so spaľovacím motorom sú tu s nami dlho, tá technológia je veľmi vyladená a firmy do nej investovali obrovské peniaze. Je teda jasné, že ju nemôžeme utnúť zo dňa na deň. Okrem toho zatiaľ nemáme dokonalú náhradu, aj keď sa elektromobily neustále zlepšujú.

Myslím si, že za 10 až 15 rokov budú úplne bežné.

A nikto sa na to nebude pozerať tak, že by mu bola obmedzená sloboda. Často sa to spája s tým, že v roku 2035 sa mal zakázať predaj nových áut so spaľovacím motorom. Myslím, že sa to nakoniec nejako upravilo a je to teraz trochu inak, ale neznamená to, že si po roku 2035 nikto nebude môcť kúpiť auto so spaľovacím motorom alebo že s nimi nebude môcť jazdiť.

Znamená to len, že sa ukončí predaj nových áut, takže tie súčasné tu s nami budú ešte pokojne 15 až 20 rokov. Pokojne sa teda môžu objavovať aj okolo roku 2050.

A ak za 25 rokov nebudeme mať elektromobily, ktoré budú lepšie a lacnejšie ako autá so spaľovacím motorom, tak to bude naozaj problém. Myslím si však, že keď k tomu ukončeniu dôjde, už to vlastne nikoho trápiť nebude.

Nejaká malá menšina bude chcieť stále jazdiť s autom so spaľovacím motorom. Ale väčšina bude úplne bežne jazdiť na elektromobiloch a raz si budeme hovoriť, ako sme mohli tak dlho jazdiť autami na benzín a naftu.

Nehrozí, že zákaz spaľovacích motorov v rámci Green Dealu skôr posilní odpor ku klimatickej politike, než aby ju presadil?

To sa určite deje. Tým, že sa táto téma zle komunikovala a že sa jej chytili niektoré skupiny, ktoré z toho urobili naratív o „zlej Európskej únii“, ktorá nám berie slobodu a zakazuje spaľovacie motory, tak to odpor naozaj posilňuje.

Zároveň si myslím, že ten krok bol historicky dôležitý, pretože sme sa vďaka nemu začali vydávať smerom k elektrifikácii automobilovej dopravy. Urobili sa obrovské technologické pokroky a firmy sa na to začali pripravovať oveľa rýchlejšie.

Na druhej strane je to ale aj niečo, o čo sa môže oprieť tá druhá skupina – ľudia, ktorí sa snažia „bojovať“ s klimatickou zmenou tým, že tvrdia, že neexistuje alebo že ju nespôsobujú ľudia. Tí sa toho samozrejme chytajú.

Je to strašne ťažké balansovať. Na jednej strane je ten krok potrebný, na druhej strane to vyvoláva odozvu u populistov, ktorí potom hovoria: „My vám to zakazovať nebudeme.“ Preto je kľúčové to celé oveľa lepšie komunikovať.

Nie je klimatická transformácia v čase globálneho napätia politicky takmer nepresaditeľná?

Dúfam, že sa deje tak trochu v pozadí. Myslím si, že dnes už sme vo fáze, kedy sa obnoviteľné zdroje energie a čistejšie technológie dokážu ekonomicky vyrovnať tým fosílnym, čo je obrovská výhoda pre to, aby mohla vôbec nejaká transformácia prebehnúť.

V minulosti to podľa mňa bolo veľmi o politickom tlaku, pretože tie technológie neboli také vyspelé, neboli také lacné ani ekonomicky výhodné.

Ale teraz už sa to začína reálne diať. Dnes vieme, že v mnohých prípadoch je lacnejšie využívať obnoviteľné zdroje ako fosílne palivá. A toto obrovsky nahráva tomu, aby sa toho mohol chytiť ten kapitalizmus ako taký a začať ekonomicky využívať tie obnoviteľné zdroje.

Keď sa na to človek pozrie prakticky, tak napríklad veterná alebo solárna elektráreň je skvelý koncept – raz ju postavíte a ona vám potom dlhodobo vyrába elektrinu, z ktorej máte zisk. Aj bez dotácií to dnes v mnohých prípadoch dáva zmysel.

Preto mi príde, že si zadovážiť napríklad solárnu elektráreň je dnes už ekonomicky výhodný krok, pretože v mnohých častiach sveta sa to jednoducho oplatí.

Je väčší problém klimatická kríza, alebo politický systém, ktorý ju nie je schopný riešiť?

Myslím si, že je to podstata nás ľudí.

Neefektívnosť. Vidíme to všade. Keď firma vyrastie do veľkého korporátu, akákoľvek zmena je v nej strašne ťažko presaditeľná, pretože je tam príliš veľa ľudí a príliš veľa úrovní rozhodovania. U štátu je to podobné.

A keď chcete riešiť niečo na globálnej úrovni, musíte zapojiť bohaté i chudobné krajiny – tie bohaté by mali pomáhať, ale nie všetkým sa chce. Tá neefektivita je tam proste nevyhnutná.

Klimatická zmena je ale zároveň niečo, čo sa deje bez ohľadu na to, čo si myslíme. Je to fyzikálny problém. Bude taká veľká, akú veľkú si ju sami urobíme – je to do veľkej miery na nás.

Keď sa nad tým zamyslím, tak by som povedal, že väčší problém je tá neefektívna politika. Pretože vieme, že sa to deje – to nie je otázka názoru.

Oxid uhličitý proste spôsobuje otepľovanie a klimatickú zmenu. A teraz sa s tým tá politika musí nejako popasovať. To je vlastne aj to, čo sa snažím hovoriť vo svojich videách – správna klimatická politika by mala vychádzať z vedeckých poznatkov.

Tie by mali tvoriť akési lešenie, na ktorom sa tá politika stavia. Musí vychádzať z toho, že klimatická zmena sa skutočne deje.

To, čo podľa mňa robia „motoristi“, je, že toto lešenie búrajú a tvrdia, že sa nič nedeje, že to ľudia nespôsobujú a že to nie je v našich rukách. Že si môžeme ďalej robiť, čo chceme. A to je práve to nebezpečné.

Tak ja vám veľmi pekne ďakujem za rozhovor.

Podobne.

Zdroje: Redakcia, rozhovor, autorský text