Sťahujem sa do bytu z 19. storočia v kabáte dneška. Na Štefánskej ulici ho nájdeme v plejádii výnimočnej architektúry.
Praha je známa svojou históriou a veľkým množstvom zachovanej historickej architektúry. Bývanie v historických činžiakoch láka tých, ktorí sa radi obzerajú do minulosti. Z 19. a začiatku 20. storočia, keď klasické činžové domy vznikali, však dnes našťastie narazíme len na dizajnové prvky. Komfort bývania prinášajú moderné rekonštrukcie. Za takýmto bývaním sa v ďalšom pokračovaní seriálu pozrieme do Štěpánskej ulice v Prahe.
Keď sa oprostíme od panelákových sídlisk a novostavbových bytových domov, najmä v centre Prahy sú etalónom niekoľkoposchodové činžovní domy. Ich chvíľa v dejinách prišla v 19. storočí. Spúšťačom bolo zrušenie nevoľníctva v roku 1781 a následná priemyselná revolúcia.
Továrne potrebovali robotníkov a tí zas svoje bývanie v mestách. Typickým príkladom takejto výstavby robotníckeho bývania sa stal Žižkov. Tam by sme našli skromné bývanie často využívajúce pavlačové priechody do jednotlivých bytov. Pražania však v činžovných bytoch nebývali len na Žižkove, ale čím majetnejší boli, tým viac osídľovali centrum mesta.
Kúpeľne boli v činžiakoch luxusom
Prvým nájomným domom, teda takým, kde sa byty prenajímali nájomcom za pravidelné poplatky (t.j. nájom), bol údajne Platýz na Národnej triede. Typicky v najvyššom poschodí, kde sa nachádzalo to najprestížnejšie bývanie, sídlil vlastník a na nižších poschodiach jeho nájomníci.
Pomerne honosné vnútorné schodiská sa stali znakom bývania vyššieho štandardu. Tie sa do súčasnosti v staršej zástavbe zvyčajne príliš stavebne neupravujú a návrat domov po takomto schodisku tak vždy evokuje prechádzku minulosťou. V mnohých domoch sa zachovali aj typické liatinové zábradlia alebo honosnými štukovaním zdobené steny.
Samozrejmosťou dneška sú kúpeľne s tečúcou vodou, tie však v činžových domoch dlho neboli samozrejmosťou. Ešte v roku 1920 malo takúto kúpeľňu len 20 % pražských bytov. Kúpať sa tak ich obyvatelia v Prahe chodili do rôznych verejných zariadení na to určených.
Dnes nájdeme v centre Prahy rad takýchto domov s starostlivo zrekonštruovanými interiérmi, ktoré kombinujú historický dizajn s moderným bytovým vybavením. Typickým znakom interiéru sú potom vysoké stropy, ktoré prinášajú bývaniu punc pozláteného luxusu zašlých časov.
Príkladom takejto lokality je Štefánikova ulica nadviazaná na Václavské námestie a jej okolie. Paradoxne za jej rohom nájdeme rodný dom Jaroslava Haška, ktorý je známy skôr reflexiou robotníckeho prostredia Žižkova než rodnej časti Prahy.
Do električiek už sa nepriskakuje
Hĺbka histórie tejto lokality rozhodne stojí tiež za pozornosť. Na Štefánikovej ulici nájdeme totiž rotundu sv. Longina doloženú už k roku 993, čo z nej robí jednu z najstarších dochovaných stavieb v celej Prahe. Pravdepodobne jej predchádzala pohanská svätyňa. Žitná ulica, s ktorou Štefánikova susedí, je možno pomenovaná podľa žitných lánov, ktoré sa tu v minulosti pravdepodobne nachádzali. Miesto tak má za sebou bohatú históriu.
V súčasnosti lokality v pražskom centre môžu využiť rozsiahle možnosti dopravy pomocou MHD. Štěpánska ulica ponúka pešiu dostupnosť k metru A, B aj C (Můstek, Muzeum, Karlovo námestie). Zásadnou politickou otázkou dneška je však automobilová doprava nerezidentov v centre Prahy.
„Prahu 1 trápi hlavne doprava drobného tovaru, kedy centrom každý deň prechádza 70 až 75 tisíc zásobovacích áut, z ktorých je 85 % áut osobných. Opravdu sa snáď môže sviečková a pizza rozvážať na bicykli či skútri, ako je to vo svete zvykom!“
prehlásil v časopise JEDNA Vojtěch Ryvola k úskaliam osobnej dopravy v centre Prahy.
Na prelome 19. a 20. storočia, kedy vznikali architektonické skvosty, ktorých je Štěpánská ulica plná, vrátane napríklad hotela Alcron, kedysi symbolu luxusu pražského hotelierstva, bolo najväčšou starosťou v doprave populárne, ale nebezpečné vyskočenie a naskakovanie do električiek za jazdy.
Zdroje: autorský text, Encyklopédia Prahy 2, ČRo, Nespěchej, Jedna
